Prechod cez piesčiny

Alfred Tennyson tvoril časti svojho diela na rôznych miestach, tak ako mu prichádzali na um jednotlivé okolnosti jeho priateľstva s Arthurom Henrym Hallamom. Nemal v úmysle publikovať ich ako celok, k tejto možnosti dospel, až keď si uvedomil, koľko veršov na túto tému už napísal. V úvode sa zračí obdobie intenzívneho žiaľu za priateľom, presvedčenie, že za ním bude smútiť neustále. V raných fázach trúchlenia spochybňuje prežitie duše a existenciu posmrtného života. No hoci v tomto bode nedospieva k viere, ktorú nachádza v závere básnickej skladby, a vnútorne bojuje s tým, že vedecké poznatky môžu existenciu Boha aj vyvrátiť, napokon dospieva k súladu a prijíma náboženstvo a vieru. Pripúšťa, že biologický vývin je evolúciou Božieho zámeru s človekom a so zemou: Máme len vieru, čo si nie je istá, / veď naša znalosť stále čelí tme, / no predsa v tvoju veľkosť veríme, / lúč v temrave: nech rastie do zlatista.Výber Prechod cez piesčiny vychádza vo vynikajúcom preklade J. Kantorovej-Bálikovej, viacnásobnej laureátky Ceny Jána Hollého, najvýznamnejšieho prekladateľského ocenenia.Ukážka z textu.OHLIADNUTIE.Na teba myslím, druh môj. Tvoje žitie.čas pohltil, no daromný je žiaľ.Veď rieka Duddon stále nesie v diaľ,.čo bolo, je a bude dôležité,.prúd bude stále brázdiť skaly skryté,.tvar pretrvá, aj úloha, čo mal.My, múdri, umní, zdatní doposiaľ,.čo zvládali sme zmladi, na úsvite.vzdorovať živlom, mrieme. Nárek planý!Stačí, ak kúsok z diela našich dlaní.má silu slúžiť ďalej, prospievať,.ak každý z nás, čo k tichu hrobu mieri.v závoji lásky, nádeje a viery,.cíti – sme väčší, než sa môže zdať.