Zločin a trest

Román Zločin a trest (1866) sa pokladá za jeden z najvyšších vrcholov diela Fiodora Michajloviča Dostojevského, práve on z neho urobil hviezdu veľkej svetovej literatúry. Začal ho písať roku 1865 v zahraničí po smrti manželky a brata Michaila, keď sám musel splácať veľké dlhy. Zločin a trest prináša príbeh chudobného študenta práva Rodiona Raskoľnikova, ktorý z presvedčenia a po dôkladne príprave zavraždí starú úžerníčku, aby ju olúpil a finančne si zabezpečil štúdium. Do epicentra svojho hlbokého psychologického skúmania Dostojevskij postavil ľudské indivíduum a rozpoltenosť jeho duše. Presvedčivo aj názorne ukazuje, ako aj silná osobnosť stroskotá pod tlakom sociálnych okolností. Vrah Raskoľnikov morálne týra sám seba, zároveň má ustavične za pätami pátrajúcich policajných úradníkov. Postupne sa pod vplyvom prostitútky Sone mení, okrem vesmíru svojho vnútra vníma aj iný svet a vplyv dobovej ruskej spoločnosti na bežných ľudí. Strhujúci román, ktorý prirovnávajú k búrke, čo rozvíchri všetky živly sveta, sa číta ako najchýrnejší bestseller, no vyznačuje sa aj hĺbkou psychologického ponoru, precíznou kompozíciou a brilantným rozprávaním. Ani za vyše sto rokov od svojho vzniku nič nestratil zo svojej naliehavej výpovede. Ukážka z textu: Starena, ako vždy, mala obnaženú hlavu. Svetlé, prešedivené riedke vlasy, ako zvyčajne sýto napomádované, mala zapletené do myšacieho chvostíka a prichytené úlomkom hrebienka z rohoviny, trčiaceho na zátylku. Úder dopadol presne na temeno, čo napomohla jej nízka postava. Vykríkla, ale veľmi slabo, a zrazu klesla na dlážku, hoci ešte stačila zdvihnúť obe ruky k hlave. V jednej ruke ešte vždy držala "záloh". Vtedy z celej sily udrel ešte raz, potom druhý raz, stále obuchom a stále po temene. Krv vyčľapla ako z prevráteného pohára a telo sa prevalilo horeznačky. Ustúpil, nechal ju padnúť a vzápätí sa sklonil k jej tvári; bola už mŕtva. Oči mala vytreštené, akoby chceli vyskočiť, a čelo i celú tvár mala zmraštenú a znetvorenú kŕčom. Položil sekeru na dlážku vedľa mŕtvej a hneď jej siahol do vrecka, opatrne, aby sa nezašpinil tečúcou krvou - do toho pravého vrecka, z ktorého minule vyberala kľúče. Bol pri plnom vedomí, zatemnenie mysle a závrat už pominuli ale ruky sa mu ešte vždy triasli. Neskôr si spomenul, že bol až veľmi pozorný, opatrný, ustavične dbal, aby sa nezašpinil.