Margonálie

V tomto knižnom výbere s názvom Margonálie nájdete Fujakove úvahy písané na margo nezávislej kultúry, odkazu jeho "zenového" učiteľa Františka Mika, hudby a muzikologických tém, nezvyčajných kníh (Vladimír Godár, Andrej Červeňák, Krisztián Benyovszky, Branislav Hudec, Ján Boleslav Kladivo), pozoruhodných hudobných počinov (Vladimír Merta, Zuzana Homolová, Agon Orchestra, Quasars Ensemble, Meredith Monk, Louis Andriessen, Martin Burlas a i.) či osobitých katalógov (Lengow & Heyermears, Rudo Dička), ale i na margo ticha (napr. o jeho hľadaní v kaviarňach alebo v súvislosti s Johnom Cageom). MargonálieNapokon nič nové pod slnkom, v kontexte teritória nejasných prechodov od improvizácie k jej kompozičnému náprotivku stačí spomenúť opusy moderného jazzu, aleatoriku alebo metódy Franka Zappu v 80. rokoch minulého storočia (transformácie niektorých línií jeho gitarových improvizácií do skladieb pre synclavier). Prečo sa však od začiatku tohto storočia začína v rôznych diskurzoch objavovať termín "komprovizácia", vyslovene hybridné označenie, ktoré má v sebe nemalé napätie a istý rozpor? Je vnútorne tenzívne len preto, že je zloženinou pojmov – kompozícia a improvizácia – vyjadrujúcich odlišné princípy, ktorých prieniky niektorí pokladajú za nemožné? Otázka teda znie, či – a ak, tak v akom v zmysle – možno tento termín korektne používať. S týmto novotvarom som sa prvýkrát stretol pred viac ako siedmimi rokmi v textoch Jozefa Cseresa, ktorý ho používal ako štylistický prímer na priblíženie poetiky niektorých diel súčasnej experimentálnej hudby, a priznám sa, hneď vo mne zarezonoval s ohľadom na to, čomu sa v hudbe dlhodobo venujem. Spomeniem aspoň realizované projekty nášho zoskupenia tEóRia OtraSu v prvej polovici minulej dekády (na prelome rokov 2000/2001 Bábkový režim zvuku, roku 2002 Nosferatu alebo Jánošík s Vladimírom Mertom a Janou Lewitovou roku 2004), keď sme – ešte nepoznajúc termín komprovizácia – popisovali svoju hudbu ako mutáciu komponovanej a intuitívnej hudby aplikovanú na slo-vanskú "trans-modalitu". Komprovizačné princípy som využil aj v kompozícii transPOPsitions! – Intermedia Wrestling s americ- kým súborom The California EAR Unit (2005), v nonverbálnej korešpondencii Wordless: s francúzskou výtvarníčkou Ludivine Allegue (2008/2009), v duu s českým violončelistom a skla-dateľom Janom Kavanom nazvanom explicitne Komprovizácie (2009), ale aj v akuzmatickej skladbe Pentrofónia (2010). Svojho času som nevedel, že v diskurze o súčasnej hudbe sa tento novotvar používa približne od prelomu 20. a 21. storočia – pritom je zaujímavé a príznačné, že sa na scéne začína objavovať paralelne práve s procesom prekonávania niekdajšieho temer nezmieriteľného antagonizmu medzi komponovanou a improvizovanou hudbou.