Izba

Neraz sa hovorí, že deti majú vždy pravdu. Aj preto úlohu rozprávača svojho trpkého príbehu zverila Emma Donoghuová päťročnému chlapcovi. Jack je mimoriadny rozprávač hneď z niekoľkých dôvodov: vyrastá v prostredí izby, záhradného domčeka prebudovaného na nedobytnú pevnosť, izolovaný od vonkajšieho sveta. Od svojho narodenia nikdy nebol vo "vonku" a pozná iba predmety, s ktorými prichádza do styku vo svojej nedobrovoľnej cele. Poznanie o svete nadobúda iba prostredníctvom niekoľkých detských kníh a detských televíznych seriálov. Všetko, čo je mimo izby, je televízne, jedine izba je skutočná. Jeho výlučným medziľudským vzťahom je vzťah k rovnako uväznenej a týranej matke. Pravdaže, tento nielen materský, ale aj priateľský vzťah mu umožňuje duševne dozrievať oveľa rýchlejšie, než dozrievajú jeho rovesníci, a tak nás nemôže prekvapiť, že hoci má iba päť rokov, vie nielen čítať, písať a počítať, ale vie aj prekvapujúco presne a hodnoverne svoj príbeh vyrozprávať. Donoghuová "vonkajší svet" chvíľami paroduje - najmä televízne interview s chlapcovou matkou a úryvky z novín, ktoré nastoľuje krivé zrkadlo všetkým necnostiam bulvárnej publicistiky, ale aj nezrozumiteľné mudrovanie psychiatra či čudne usporiadaná rodina chlapcových starých rodičov. Ani chvíľu však nenecháva čitateľa v pochybnostiach, že matka a syn po "veľkom úteku" začínajú nový život s optimistickou perspektívou. Ukážka z textu: Mama teraz vôbec nie je hladná. Svetlík akoby odsával všetko svetlo, mama je takmer v tme. "Máme jarnú rovnodennosť," vraví mama. "Spomínam si, ako v to ráno, keď si sa narodil, o nej hovorili v televízii. Ešte bol vtedy sneh." "Čo je rovnodennosť?" "Noc i deň sú rovnako dlhé." Torta nás zdržala, na televíziu už je neskoro. Hodiny ukazujú 20.33. Keď mi mama vyzlieka žltú mikinu, takmer mi odtrhne hlavu. Navlečiem si tričko a umývam si zuby. Mama pristavuje vrecko s odpadkami k dverám a prikladá k nemu zoznam potravín, ktoré potrebujeme. Dnes večer na ňom stojí: Prosím o cestoviny, šošovicu, tuniaka, syr (ak nestojí priveľa) a pomarančový džús. Vďaka. "Nemôžeme požiadať o hrozno? Hrozno je zdravé." Na dolnú časť lístka mama dopíše: Pokiaľ to bude možné, aj hrozno (prípadne iné čerstvé alebo konzervované ovocie). "Povieš mi nejakú rozprávku?" "Iba krátku. Povedzme o. Jackovi Ďumbiernikovi." Rozpráva rýchlo, ale pútavo. Jack Ďumbiernik vyskočí zo sporáka, kotúľa sa ako živé striebro a nikto ho nedokáže chytiť, ani starena a starec, ani mlatci a oráči. Ale na konci sa prejaví ako hlupák, lebo dovolí líške, aby ho preniesla cez rieku, a tá ho vzápätí zožerie. Keby som bol taká pochúťka, radšej zjem sám seba, a nepadnem za obeť niekomu inému. Ešte náš čaká rýchla modlitba, zopneme ruky a privrieme oči. Modlím sa, aby Ján Krstiteľ a malý Ježiško sa prišli pohrať s Dorou a Čižmárikom. Mama sa modlí, aby slnko roztopilo sneh na okne svetlíka.