Anjelská hra

Košatý príbeh románu Anjelská hra sa odohráva v Barcelone v rokoch.1900 až 1930. Opäť vstupujeme do barcelonského kníhkupectva Sempere a.synovia a tajuplného Cintorína zabudnutých kníh a stretávame viaceré.postavy z predchádzajúceho románu Tieň vetra.Mladý novinár a spisovateľ David Martín prijíma v kritickom okamihu.svojho života veľkorysú ponuku záhadného vydavateľa a podujme sa.napísať preňho knihu, akú ešte nikto nenapísal. Faustovský motív.pokušenia a túžby po ľudskej a autorskej nesmrteľnosti je odkazom na.minulosť i pripomenutím súčasnosti. Barcelona, ktorá aj v tomto románe.vystupuje nielen ako kulisa, ale ako jedna z postáv, je tentoraz.modernistická, gaudíovská, staré štvrte a špinavé zákutia ustupujú.novým uliciam, štvrtiam, parkom, po svetových výstavách zostávajú v.meste architektonické a technické vynálezy, vybuchujú sociálne.nepokoje. Uprostred rodiacej sa novej Barcelony žije staré mesto s.úzkymi fantazmagorickými uličkami a pod ním bludisko chodieb a kanálov,.plné duchov a tieňov minulosti. Spoznávame honosné vily starých a.nových boháčov na úpätí Tibidaba, vznikajúcu novú štvrť Ensanche a.slávnu Triedu Diagonal, obývanú priemyselníkmi, bankármi a právnikmi,.Raval, vykričanú štvrť kabaretov a nočných klubov, úzke páchnuce.gotické uličky starého mesta, nebezpečnú robotnícku štvrť Ribera a.Somorrosto, dnes už neexistujúcu štvrť chatrčí a bedárov na morskom.brehu.Po holde čitateľom a úžasnej radosti z čítania, aký autor vzdal v.predošlej knihe Tieň vetra, v Anjelskej hre vzdáva hold spisovateľom,.vzrušujúcemu i bolestnému tvoreniu.V románe sa spájajú prvky realistického románu 19. storočia,.mysteriózneho, gotického románu a ľúbostnej romance s postupmi.detektívky. Bohatý barokový jazyk Zafónovho románu pripomína hravé.arabesky a ozdoby na vežiach a vežičkách modernistických stavieb,.realistické a súčasne plné fantázie a snových predstáv.Ukážka z textu.Vďaka.slovám som sa mohol premiestniť do čias, ktoré som pokladal za.stratené, do noci, keď zavraždili môjho otca vo dverách redakcie.Spomenul som si na dni v denníku La Voz de la Industria, na roky, ktoré.som prežil vďaka spisovaniu polnočných príbehov, a na prvý list.podpísaný Andreasom Corellim, ktorý mi núkal splnenie mojich veľkých.túžob. Spomenul som si na prvé stretnutie s patrónom na terase vodojemu.a na dni, keď jediným horizontom, ktorý som mal pred očami, bola istota.neodvratnej smrti. Povedal som mu o Cristine, o Vidalovi a o našom.príbehu, ktorého koniec by bol schopný predvídať ktokoľvek. Okrem mňa.Povedal som mu o dvoch knihách, čo som napísal, jednu pod vlastným a.druhú pod Vidalovým menom, o strate svojich úbohých nádejí a o.popoludní, keď som hľadel, ako moja mama hádže do odpadkového koša.jedinú dobrú vec, ktorú som podľa mňa v živote urobil. Nehľadal som u.inšpektora ľútosť ani pochopenie. Stačilo mi, že som sa usiloval.vykresliť imaginárnu mapu udalostí, ktoré ma priviedli do tejto.miestnosti, k okamihu absolútnej prázdnoty. Vrátil som sa do domu vedľa.Parku Güell a do noci, keď patrón vyslovil ponuku, ktorej som nedokázal.odolať. Priznal som sa k prvým podozreniam, k tomu, čo som zistil o.minulosti domu s vežou, o záhadnej smrti Diega Marlascu a o sieti.klamstiev, do ktorej som sa zamotal, alebo ktorú som si vybral, aby som.uspokojil svoju márnivosť, chamtivosť a chuť žiť za každú cenu. Žiť,.aby som mohol vyrozprávať svoj príbeh.