Piata loď

Román získal najprestížnejšiu literárnu cenu Anasoft litera 2011. Podľa poroty tejto ceny (v zložení René Bilik, Ján Gavura, Mila Haugová, Juraj Kušnierik a Ján Štrasser) ". je to silný príbeh, ktorý ťaží z napätia a očakávania čitateľov. Monika Kompaníková mu dáva tvar svojimi vynikajúcimi pozorovacími schopnosťami s dôrazom na detail, čo je znakom skutočného prozaického talentu a nevyhnutnou podmienkou na to, aby vznikol skvelý román". Porotcovia najviac na románe ocenili to, že "popri príbehu sa rozohráva psychologická experimentálna štúdia človeka, nie vzdialená takým dielam ako Goldingov Boh múch. Neprehliadnuteľná je línia vývoja či premeny ženy od detského a tínedžerského veku až po starobu. Kľúčovým a do očí bijúcim znakom tejto knihy je napätie medzi tínedžersky uvoľneným jazykom a príbehom, ktorý je v tomto jazyku vyrozprávaný". Krehko o krutostiach Monika Kompaníková, autorka poviedkovej zbierky Miesto pre samotu a novely Biele miesta, zaľudnila svoj nový román Piata loď smutnými, osamelými, predčasne vyspelými deťmi, ktoré, zraňované svojimi najbližšími, od nich utekajú a vytvárajú medzi sebou tiché spojenectvá. Detská bezbrannosť a krehkosť je tu konfrontovaná s bezohľadnosťou a ľahostajnosťou dospelých, ktorí sa svoje deti rôznym spôsobom snažia meniť na niečo, čo ich až tak veľmi v ich vyprázdnených životoch neobťažuje. Dominujúcou témou knihy sa tak stáva vzťah detí a rodičov poznamenaný nedostatkom blízkosti, intimity a lásky. Modifikuje ho situácia, keď niekto, kto fakticky nie je pripravený niesť zodpovednosť sám za seba, musí prijať alebo dobrovoľne prijíma zodpovednosť za životy iných. Matka hlavnej postavy a rozprávačky príbehu Jarky sa stáva rodičom nedobrovoľne, ako šestnásťročné dievča. Nedokáže prijať vlastné dieťa ako súčasť svojho života až dokonca rovnako, ako ju nedokázala prijať jej despotická a bigotná matka. Jej dvanásťročná dcéra v snahe vytvoriť harmonický a vľúdnejší svet, ako je ten, v ktorom žije, unesie bábätká dvojčatá a včlení do tohto sveta aj mladšieho kamaráta, ticho tyranizovaného perfekcionizmom svojich rodičov. Priestorom tejto v podstate krutej detskej hry, neberúcej ohľad na následky, sa stáva malá račianska záhrada s domčekom - pôvodne patrila Jarkinmu starému otcovi, ktorý zmizol v emigrácii. Prebujnená vegetácia zanedbanej záhrady, kvety, kríky a stromy vyrastené z odrezkov a zvyškov, domček zariadený z roztratených vecí "normálnej" domácnosti predstavujú pre protagonistku úkryt, ozajstný domov. Ostro kontrastujú so schátraným, zdevastovaným panelákovým bytom, ktorý obýva s matkou. Kým v záhrade môže snívať a vlastne byť naozajstným dieťaťom, zariaďovať si domček podľa vlastných predstáv, v bezútešnom byte je nútená stať sa predčasne dospelou. Musí sa starať nielen sama o seba, ale aj o svoju apatickú, citovo deprivovanú matku, čeliť obťažovaniu jej známych a uskromňovať sa s takým životným priestorom, akého sa jej v matkinom živote dostáva aj v skutočnosti. Správanie protagonistky, nechcenej a zanedbávanej dcéry slobodnej matky, podobne ako konanie (predovšetkým) hrdiniek predchádzajúcich Kompaníkovej próz, motivuje predovšetkým snaha vyvzdorovať si únik z života marazmu, v ktorom sa nie vlastnou vinou nachádza. (Z recenzie Ivany Taranenkovej v denníku Pravda 4. 9. 2010).