Toto je moja reč

Poéziu Kamila Peteraja z jednotlivých zbierok má čitateľ vžitú v podobe clivých striel vážok, pokojných a rýchlych obrátok motýľov, čistých vločiek lásky, ktoré chvejivo zapadajú do hustých závejov, aby sa tam roztopili alebo rozlietali ako pierka. Mladý básnik vydychoval farby ako vône a v tom lyricky nestálom mraze nalepoval svietivé lastovičky svojich veršov na okná našich očí, na dvere našej pamäti. Samozrejme, v celoživotnom autorskom výbere Toto je moja reč všetko z tohto zostalo, no aj tak sa neubránime pocitu, že máme do činenia s básnikom, ktorý má možno za zohnutým chrbtom klasické váhy, do ktorých kladie čoraz ťažšie závažia. Aj povetrie jeho poézie môže byť až olovené, ako sa zamýšľa nad ľudskou cestou, a najmä jej koncom. Smrť, ako si čoraz nástojčivejšie básnikove verše vyberá, nemá nijaké lyrické parametre, je presná a ťažká, pričom pochod k nej, pochod, lebo z jej hľadiska sme stále ako na prehliadke, je ničivo pravidelný a neraz desivo prázdny. Slovenský text.