Okolo ústrety

Básnický debut poetky, ktorá.Zdvíham tvár k tváram, ktoré sú cudzie a mňa sľubovali. Len na krv dám.. Mimoriadne vyzretá a kompaktná intímna poetika. Ukážka: I tej druhej nedávam meno, lebo som v každom mene, keď si energicky kmášem mäso na kosť, po hlave prepadám do útrob za svojím hlasom; že zrkadlo je zarosené, považujem za správne sa nevolať Recenzie: Slovo, ktoré má telo. V živote sú chvíle, keď môžeme žasnúť. Schopnosť žasnúť je vzácna. Ešte vzácnejšia je schopnosť privádzať k žasnutiu. Takúto kvalitu má slovo poetky Márie Škereňovej. Ak vstúpime do sveta tejto poézie, začneme sa pohybovať v intímnej a krehkej rovine ľudskej túžby po láske a po komunikácii s druhým. Slovo básne sa k nám načahuje a hľadá svet za prahom kože, ktorá nie je len hladká a jemná, no i hrubá a tvrdá ako orechová škrupina chrániaca jadro. Bolestne sa zvraští zakaždým, keď má odhaliť kúsok citu. Škereňovej slovo je čiarou, ktorá chce objať ľudské bytie. Táto čiara však nikdy nie je dosť presná, nie je schopná poskytnúť bytiu vedomie totožnosti, po ktorom tak túži. V básňach tejto zbierky sa stretáme s výborne vystihnutým protikladom vnútorného sveta človeka: hľadanie svojej totožnosti a zároveň únik pred sebou samým. Toto hľadanie nekončí bezvýsledne. Hádam najlepšie ho vystihuje verš: "Som Tvár/ v niečom sebe nepodobná." Hľadanie vlastného ja sa spája s častým motívom tváre, na ktorú sa naráža pri komunikácii, dá sa v nej nahmatať strach, ale i priblížiť sa vlastnej podobe. Metafora ostrie tváre pred nami odkrýva priestor bolestivej komunikácie, v ktorom sa slovo-čiara zmotáva, nadobúda formu špirály, chce preniknúť k jadru, "vstúpiť do žriedla brata" a pritom jednoducho treba počítať so zranením a zanechanými jazvami. Táto poézia nám šliape do duše, láska nás a pritom nám spôsobuje bolesť, ktorá provokuje k odpovedi. Čaká na odpoveď slova, hoci aj ostrého, roztvárajúceho ranu, ale ktoré by malo silu zmeniť kurz úteku k sebe a obrátiť sa k druhému. Špirála slova odkrýva pravdu o tom, ako väčšinou náhlivo prechádzame okolo ľudí a mätieme ich, klameme prázdnymi gestami a uhýbame, aby sa nás ich tváre príliš hlboko nedotýkali. V básňach tejto zbierky striedavo sledujeme dva základné pohyby: tie, ktoré smerujú do seba, za seba, nad seba, za hranice s kvalitou presahu - obsahuje ich slovo ústrety; a potom tie, ktoré sa uzatvárajú, zmotávajú - ich spoločným menovateľom je slovo okolo. Dôraz a túžba je nasmerovaná k ústretovému pohybu, v ktorom sa mikrokozmos duše premieta do makrokozmu, zobrazený intímny priestor nie je úzkoprsý, vnútro sveta nie je uväznené. Zbierka okolo ústrety je originálna nielen v tom, čo pomenúva, ale aj ako to pomenúva: kumuláciou zvláštnych básnických prívlastkov, prísloviek, úsporným narábaním so slovesami, asociatívnym spájaním myšlienok so značnou mierou abstrakcie. Slovo týchto básní je zaujímavo zhmotnené, má svoje telo, svoje ruky a svoju tvár, ktorá vyzýva človeka dneška, aby sa naklonil nielen do seba, ale aj k iným a do iných, aby prehovoril aj keď to bolí a vrátil seba aj iných do hry života. Monika Javorková, Kultúrna revue 11/2002.