Jazvyk

Andrej Hablákna prahu jazykapo zav daždi, v kvapke,v kvapke voňajúcejako čerstvé, prebudené lono."v jesennom slnku plynie všetko saméod seba. smäd dozrel. už sa nebránim."súzvuk v ktorom sa rodí v tvojom tele. náhlyvýbuch. s rukami. hmatá.volajúci: pred splodenímticho. v bubline dýcha.aby si nenarušil.neprerušilrinúci satok. Recenzie:Skok na tenký ľadPoézia Andreja Habláka si vás nepritúli, skôr presvedčí o tom, že je veľmi náročné prekliesniť si k nej cestu - prekliesniť si cestu k jej významom a pôžitkom, ktoré ponúka. Viac ako inokedy vás obleje studená sprcha obáv, či aj po desiatom prečítaní len lietate a blúdite v zovretí slov, alebo ich začínate pozvoľna ovládať svojím chápaním. Prečo? Myslím si, že náročnosť príjmu Hablákovej poézie pramení v akademickosti jej témy a vyumelkovanej racionalite jej štruktúry. Teda tí, ktorí otvárajú zbierku básní v nádeji, že sa rozplačú, rozveselia alebo inak vyžijú v svojich náladách, tí nech radšej nesiahajú na Jazvyk, pretože narazia na chladný kov myšlienok a úvah. Ony sa totiž nepodieľajú len na výstavbe (na druhej strane aj emócia bez myšlienky je len prázdno), ale sú priamo premietnuté v tematickom pláne. Presnejšie: autorove ego, ako dominantná téma, je vlastne zobrazované mnohovrstvovými a hlbokými úvahami. Paľba myšlienok vysielaná smerom k egu súčasne dovoľuje nemožné: jazykové zobrazenie toho, čo sa ešte len do jazyka rodí, čo sa ešte len zošnuruje do jeho foriem a formičiek, dovoľuje vypovedať to, čo sa deje pred výpoveďou. Tento vzrušujúci paradox považujem za základnú príčinu komplikácie s čítaním, veď ide o intímnu výpoveď rozumu - jeho obnažovanie až do takej absurdnej miery, že sa premieňa na nič, resp. na svoj opak, na zhluky slov, návaly konštrukcií, nezrozumiteľné spojenia. Zároveň to považujem za centrum autorovho nekonvenčného snaženia. Preto je to celé akési ,, ťažké". Nespomínam si, kto pred Hablákom siahal sebareflexiou tak presvedčivo do vágneho a nepreniknuteľného priestoru mysle. Aj prostredníctvom trápení, omylov, hľadaní a nespokojnosti, ale vždy mysľou: výsledkom je fragmentárna syntax a ťažko dekódovateľná báseň. Ak by tieto komplikácie boli samoúčelné, samé by prezrádzali svoju nulovú hodnotu. Ja vidím jeden z účelov v rozbíjaní ľudského pokoja a stability. V dobe, keď všetko vieme, sú tu ostré, štípajúce slová, ktorých jedinou konštantou je nepokoj, pohyb, samopohyb. Čítať poéziu spriadanú tenkými nitkami tajomného intelektu je, nech to už vyznie hocako, skákanie po tenkom ľade. Vrhnite sa na Hablákove verše s vedomím nebezpečenstva, že sa už nevrátite, že sa nad vami zatvorí temná hladina pochybností a jas vysvetľujúcej odpovede k vám neprenikne. Chyba! Odpovede sú vo vás. Radoslav Matejov, Knižná revue 22/2000.