Zlodeji labutí

Slávny maliar Robert Oliver zaútočí na obraz vo washingtonskej Národnej galérii výtvarného umenia. Čo podnietilo umelca k tomu, aby sa pokúsil zničiť to, čo pokladá za najcennejšie? Jeho jediné vysvetlenie znie: "Urobil som to pre ňu." Psychiater Andrew Marlow, známy tým, že "sa pri ňom rozhovorí aj kameň", sa pri Oliverovi ocitá v slepej uličke. V úsilí pochopiť tajomstvo mučiace geniálneho umelca sa pustí do pátrania, pri ktorom preniká nielen do života žien, čo mali k Oliverovi najbližšie, ale odhalí aj dramatický príbeh lásky a umeleckej sebarealizácie, ktorý sa odohral v období francúzskeho impresionizmu. Majstrovsky napísaný nový román Elizabeth Kostovovej nás zavedie do viacerých dnešných amerických veľkomiest. Dostaneme sa na nádherné malebné miesta, pokocháme sa exotickou atmosférou Acapulca, no zatúlame sa aj na drsnokrásne pobrežie Normandie – dnešnej i tej z konca 19. storočia, vyhľadávanej impresionistami. A prežijeme s hrdinami rôzne podoby lásky – perspektívnu i pomýlenú, osudovo poslednú i zatajovanú, reálnu aj čisto snovú. Zlodeji labutí sú príbehom o posadnutosti, stratách, ktoré utrpeli dejiny, a schopnosti umenia uchovať ľudskú nádej. Ukážka z textu Pútavý román o umení a posadnutosti, tajomstve, ktoré preklenuje svetadiely a storočia. Ľúbostný príbeh presahujúci najkrajnejšiu hranicu. Láska, takmer až zbožná úcta, ktorú som k Robertovi pocítila v pôrodnej sále, každým dňom slabla a nahrádzala ju bolesť žalúdka a svalov na nohách. Sledovala som, ako city ustupujú, a vnímala som to ako veľkú stratu. Pripomínalo mi to náhly koniec tínedžerského pobláznenia, no napĺňalo ma to oveľa väčším smútkom. Zanechalo to vo mne akúsi priepasť, pretože o tom, čo som schopná cítiť, som sa nedozvedela v pätnástich, ale po tridsiatke. A teraz všetko minulé zmizlo. Nadobro. Sledovala som, ako Robert drží dieťatko v jednej ruke – medzičasom sa z neho stal skutočný odborník – a druhou si naberá jedlo. Oboch som ľúbila. Ingrid práve začínala otáčať hlavičkou a hľadieť naňho. Oči mala plné prekvapenia, ktoré som cítila aj ja pri pohľade na tohto obrovského muža s hranatou tvárou a ťažkými kučeravými vlasmi. Doma som od Roberta nežiadala veľa. Na začiatku letného semestra vyučoval, aby priniesol domov trocha peňazí, za čo som mu bola vďačná. Onedlho začal znova dlho do noci maľovať v podkroví, alebo zostával až do rána v školskom ateliéri.