Zajatec neba

Barcelona 1957. Daniel Sempere a jeho priateľ Fermín, hlavné postavy z románu Tieň vetra, znova podstúpia spoločné dobrodružstvo a spoločne odolávajú skúškam. Keď všetko okolo nich nadobúdalo už usmievavú tvár, akýsi čudesný človek navštívi Sepmpereho kníhkupectvo a vyhráža sa, že prezradí desivé tajomstvo, čo už dve desaťročia ostáva skryté v temnej pamäti mesta. Daniel po spoznaní pravdy pochopí, že osud ho neľútostne privádza k tomu, aby čelil najčernejšiemu zo všetkých tieňov – tomu, čo sa rozprestiera v jeho vnútri. Zajatec neba je vynikajúci román, bohatý na intrigy a emócie. Dejové pásma z románov Tieň vetra a Anjelská hra sa v ňom spriadajú vďaka čarovnému literárnemu spracovaniu a privádzajú nás k záhade, ktorá sa ukrýva v samom strede Cintorína zabudnutých kníh.Zo španielskeho originálu El Prisionero del Cielo (Planeta, Barcelona 2011) preložil Vladimír Oleríny.Ukážka z textuNávštevník nemal záujem o moje slová, zato však venoval pozornosť pevnosti ebenových regálov a jasne dával najavo, že ho moje slová nudia.– Mne sa všetky knihy vidia rovnaké, páči sa mi však modrá farba na tejto väzbe, – odvetil s pohŕdavým tónom v hlase. – Vezmem si ju.Za iných okolností by som bol poskočil od radosti, že môžem predať knihu, ktorá bola najdrahším exemplárom v celom kníhkupectve, mňa však trápila predstava, že kniha skončí v rukách človeka, v prítomnosti ktorého mi zviera žalúdok. Čosi mi vravelo, že ak tá kniha opustí kníhkupectvo, nikto už nikdy z nej neprečíta ani prvý odsek. – Je to veľmi drahé vydanie. Ak si, pane, želáte, môžem vám ukázať ďalšie vydania toho istého diela. Sú dobre zachované a za prístupnejšie ceny.Ľudia s malou dušou sa vždy usilujú zmenšiť aj iných a neznámy, o ktorom som predpokladal, že jeho duša by sa zmestila do špendlíkovej hlavičky, mi venoval vrcholne pohoršujúci pohľad.– Aj tie majú modrú väzbu, – dodal som.Na bezočivosť mojej irónie nereagoval.– Nie, ďakujem. Ja chcem tento exemplár. Na cene nezáleží. Neochotne som prikývol a pobral sa k vitríne. Vytiahol som kľúč a otvoril sklené dvierka. Cítil som, ako sa mi oči neznámeho zabodávajú do chrbta. – Všetko cenné býva vždy pod zámkou, – utrúsil potichu neznámy.Vybral som knihu z vitríny a vzdychol som si.– Pán je zberateľ? – Dalo by sa tak povedať. Hoci nie kníh.Obzrel som sa s knihou v ruke.– A čo teda pán zbiera? Neznámy mi ani tentoraz neodpovedal na otázku a načiahol ruku, aby som mu podal knihu. Musel som potlačiť nutkanie vrátiť knihu do vitríny a znovu ju zamknúť. Otec by mi nebol odpustil, že som za vtedajších čias prepásol taký výhodný obchod.– Cena je tridsaťpäť pesiet, – oznámil som skôr, než som mu podal knihu, a tajne som dúfal, že cena zmarí jeho úmysel.Bez mihnutia oka prikývol a vytiahol stopesetovú bankovku z vrecka na šatách, čo nestáli ani za deravý groš. V duchu som si pomyslel, či tá bankovka nie je falošná.– Obávam sa, pane, že vám nebudem môcť z takej veľkej bankovky vydať.V prvej chvíli som zamýšľal povedať mu, aby chvíľu počkal, kým odbehnem do blízkej banky rozmeniť peniaze a súčasne si overím, či je bankovka pravá, lenže nechcel som ho nechať v predajni samotného.– Neobávajte sa. Bankovka je pravá. Viete, ako sa môžete presvedčiť?Neznámy zdvihol bankovku proti svetlu.– Pozrite na vodoznak. Na tie čiarky. A na celkovú hrúbku papiera.– Pán je odborník na falšovanie peňazí?– Všetko je falošné na tomto svete, mladý pán. Všetko, iba peniaze nie.Strčil mi bankovku do ruky, zovrel mi ju v dlani a poklepal mi po hánkach. – Drobné vám nechám a budem to mať k dobru pri mojej najbližšej návšteve, – povedal. – Ale to je veľa peňazí, pane. Sedemdesiatpäť pesiet.– Zídu sa vám.– Pre každý prípad vám dám potvrdenku.– Dôverujem vám.Neznámy si s nie veľkým záujmom prezeral knihu.– Je to dar. Prosím vás, aby ste ho odovzdali osobne.Chvíľu som váhal.– Zvyčajne kúpený tovar nezasielame, ale v tomto prípade veľmi radi a bez poplatku doručíme zásielku do vlastných rúk. Smiem sa vás opýtať, či to bude priamo v Barcelone, alebo niekde inde.– Bude to v Barcelone, – odvetil.Jeho chladný pohľad akoby prezrádzal roky hnevu a nenávisti. – Želá si pán napísať nejaké venovanie alebo osobnú poznámku, kým knihu zabalím?Návštevník nemotorne otvoril knihu na titulnej strane. Postrehol som, že ľavú ruku má umelú, zhotovenú z farebného porcelánu. Vytiahol z vrecka patentnú ceruzku a napísal zopár slov. knihu mi vrátil a obrátil sa mi chrbtom. Sledoval som, ako kríva k dverám.– Boli by ste taký láskavý a povedali mi meno a adresu, kam máme knihu doručiť? – opýtal som sa.– Všetko som uviedol, – povedal bez toho, aby sa obzrel. Otvoril som knihu a nalistoval som stránku s venovaním, ktoré neznámy vlastnoručne napísal:Fermínovi Romerovi de Torres, ktorý sa vrátil spomedzi mŕtvych a vlastní kľúč od budúcnosti.