Skôr než zaspím

Keď človek stratí pamäť, akoby prišiel o všetko.Christine, žena v zrelom veku, sa každé ráno zobúdza po boku cudzieho muža, v cudzom dome. V zrkadle nespoznáva vlastnú tvár. Ten muž jej každé ráno opakuje, že je jej manžel a že utrpela stratu pamäti pri dopravnej nehode. Lenže do nasledujúceho rána sa všetky spomienky z jej pamäti znova vymažú. Christine veľmi túži byť ako ostatní ľudia, zistiť, kto vlastne je a čo sa udialo v minulosti. Lekár ju presvedčí, aby si písala denník. Zapisuje si všetko, čo sa udeje počas dňa a na čo si spomenie z minulosti. A tak každé ďalšie ráno si denník prečíta a znova pomaly objavuje seba a svoj predchádzajúci život. Z minulosti postupne vystupujú na povrch rôzne záhadné udalosti. Christine netuší, či to je pravda, či pracuje jej fantázia, alebo narušená pamäť.Román S. J. Watsona vznikol na základe niekoľkých štúdií ľudí trpiacich amnéziou.Z anglického originálu Before I Go To Sleep (Doubleday, London 2011) preložila Miriam Ghaniová.Ukážka z textu:.Zmätene som zatvorila oči. Chcel sa so mnou milovať? Bol pre mňa ako cudzí; hoci mi rozum hovoril, že odkedy sme sa vzali, každý deň zaspávame v jednej posteli, moje telo ho však poznalo sotva jeden deň."Som veľmi unavená, Ben," povedala som."Viem, drahá," zašepkal. Pobozkal ma na líce, na pery, na oči. "Viem." Rukami prešiel nižšie pod prikrývku a vo mne sa zdvihla vlna úzkosti, takmer paniky."Ben," namietla som. "Mrzí ma to." Chytila som mu ruku a zastavila ju. Odolala som nutkaniu znechutene ju odsotiť a namiesto toho som ju pohladila. "Som unavená," zopakovala som. "Dnes nie, dobre?".Neodpovedal, odtiahol ruku a ľahol si na chrbát. Postupne z neho opadlo sklamanie. Nevedela som, čo dodať. Jedna časť môjho ja sa chcela ospravedlniť, no druhá, väčšia mi vravela, že som neurobila nič zlé. Tak sme ticho ležali v posteli bez dotyku, napadlo mi, ako často je to takto. Ako často príde do postele a túži po sexe, či naň niekedy mám chuť aj ja, alebo či mu ho vôbec dokážem poskytnúť. A či vždy, keď sa to stane, rozhostí sa také nepríjemné ticho."Dobrú noc, drahá," ozval sa po niekoľkých minútach a napätie sa rozplynulo. Počkala som, kým začne tlmene chrápať, potom som vykĺzla z postele. Tieto riadky píšem v hosťovskej izbe.Tak veľmi by som si naňho chcela spomenúť. Aspoň raz.