Na brehu Rio Piedra som si sadla a plakala

Na brehu Rio Piedra som si sadla a plakala je príbeh o láske a múdrosti. Pilar a jej partner sa poznali už v detstve, ale v období dospievania sa ich cesty rozišli, aby sa o jedenásť rokov opäť stretli. Z nej sa stala silná žena, ktorú život naučil neprejavovať city. On je muž schopný robiť zázraky a riešenie svojich konfliktov hľadá predovšetkým v náboženstve. Oboch spojí túžba po zmene a túžba ísť za svojimi snami. Aby to dosiahli, musia prekonať mnoho vnútorných prekážok. Šťastie býva niekedy požehnaním, ale najčastejšie oň treba bojovať. Coelho vykresľuje opätovné stretnutie muža a ženy, ktorí sa pohrúžili do tajomstiev ženskej tváre Boha. Cesta, ktorou prešla Pilar a jej partner, je otvorená pre každého, kto chápe, aká dôležitá je láska, čo všetko môže pretvoriť a prečo je najlepším sprievodcom na ceste k duchovnému splynutiu. Ukážka z textu: Každý deň nám Boh dáva spolu so slnkom okamih, v ktorom môžeme zmeniť všetko, čo nás robí nešťastnými. Každý deň sa tvárime, že ten okamih nevieme rozoznať, že neexistuje, že dnešok je podobný včerajšku a taký istý bude i zajtrajšok. Tí, čo venujú pozornosť všedným dňom, objavia v nich magické okamihy. Môžu sa skrývať v okamihu, keď ráno strkáme kľúč do zámky, vo chvíli ticha po večeri, v tisíc a jednej maličkosti, čo sa nám zdajú všedné a stále rovnaké. Takéto okamihy existujú: sú to okamihy, keď nami prechádza všetka sila hviezd a umožňuje nám konať zázraky. Na brehu Rio Piedra som si sadla a plakala Šťastie býva niekedy požehnaním, ale najčastejšie oň treba bojovať. A práve magický okamih všedného dňa nám pomáha zmeniť sa, vydať sa na cestu za splnením snov. Budeme pritom trpieť, zápasiť s mnohými ťažkosťami, čeliť sklamaniam. To všetko je však iba prechodné a nepoznačí nás. A v budúcnosti sa budeme môcť hrdo a s vierou obzrieť dozadu. Paulo Coelho.