Odporúčame: Top 20 produktov z kategórie Romány
Takouto reklamnou rétorikou láka obálka najnovšieho románu Jaroslava Rumpliho Kruhy v obilí s podtitulom Krátke dejiny death metalu, ktorý hovorí o všeličom, no hlavne o hľadaní pravdy. Nebol by to však Rumpli, keby takto vymedzenú métu vlastného písania vzápätí nespochybnil, nezavrhol, nezbagatelizoval ...viac
Takouto reklamnou rétorikou láka obálka najnovšieho románu Jaroslava Rumpliho Kruhy v obilí s podtitulom Krátke dejiny death metalu, ktorý hovorí o všeličom, no hlavne o hľadaní pravdy. Nebol by to však Rumpli, keby takto vymedzenú métu vlastného písania vzápätí nespochybnil, nezavrhol, nezbagatelizoval prirovnaním ku kruhom v obilí: "Zo zeme ich nevidíme, zhora im nerozumieme. Nikto nevie, čo to presne je. A takmer nikoho to už ani nezaujíma. Podobne ako knihy." Pripodobnenie ku knihám nie je náhodné. Nielen nový román, ale i predošlé Rumpliho texty sú hlavne o radosti písať, tvoriť, vymýšľať. Priznaná artistnosť, literátskosť, chápanie literatúry ako slobody fantazírovať – tvoria vonkajšie rámce bezbrehého fabulovania, konštruovania absurdných zápletiek, ktoré sa stávajú iba na papieri. Iba tak sa vedľa seba, popri sebe a často aj cez seba mohlo v jednom príbehu stretnúť toľko bizarností, fyzických abnormalít, zvráteností, cynizmu a nihilizmu, tragických úmrtí i osudových stretnutí. V objemnom, vyše štyristostranovom románe čitateľ nájde naozaj pestrú zmes. Od siamskych dvojčiat, zlyhávajúcich obličiek, kruhov v obilí cez lesbickú lásku, death metal, právnika bez tváre, domnelú vraždu až po žonglovanie ako formu boja voči dezilúzii a beznádejnosti. Z nepreberného množstva motívov, informácií, náznakov sa postupne vynorí niekoľko dejových línií. Dominantnou sa ukáže osud Lujzy, už oddelenej dvojičky, a jej záhadnej smrti. Jej objasňovanie v rámci impozantného súdneho procesu, ktorý román kompozične ohraničuje, je plné záhad a nečakaných zvratov. Ale tiež rozmanitých asociácií, reflexií, odbočiek. Ani jeden z rozvíjaných príbehov totiž rozprávač nepodáva v súvislostiach či časovo-príčinnej nadväznosti. Práve naopak. Rumpli robí všetko pre to, aby veci skomplikoval, znejasnil, rozdrobil, ututlal. A čitateľa zmiatol. Rumpliho rozprávanie je retardujúce, založené na predznamenávaní budúcich udalostí a postupom objasňovaní ich pozadia. Príbeh je množením detailov, ktoré dej posúvajú viac dozadu, do minulosti, len veľmi málo dopredu. Napriek tomu sa autorovi, vďaka presnému dávkovaniu, darí držať čitateľa v napätí. Podľahne čaru zvláštneho rozprávania, "dychtí" po rozuzlení Lujzinho príbehu a ostatných podružných zápletiek. Postupne však rozprávač akoby strácal dych. Jeho znalosť budúcich udalostí, ich osvetľovanie metódou krok tam a dva späť, sa začne javiť ako zlomyseľnosť, iritujúca snaha čo najviac napínať, čo najdlhšie udržať tajomstvo, šokovať. Šoková terapia sa však nekoná. Od druhej polovice knihy je pokračujúce rozprávanie už len enumeratívnym kopením nových či dovtedy nepovšimnutých motívov, zdržovaním a násilným odďaľovaním už tušeného rozuzlenia. Meandrovitý charakter textu posilňuje časté narastanie prirovnaní, ktorých je v texte neúmerné množstvo: "V tej chvíli na mňa pôsobila ako jama hrobu naplnená oceánom. Ako nekonečne hlboká špina za nechtami. Ako odzipsovaná čierna diera" (s. 9). Kaskádovitosť príbehu, preskakovanie od jedného motívu k druhému sa odráža aj v spôsobe stvárňovania. Tak sa právnický žargón strieda s didaktickým vysvetľovaním techník žonglovania. Akcia s ťažkopádnym objasňovaním skutočnosti. Zaujímavé myšlienky so zbytočnými odbočkami, pseudofilozofickým mudrovaním. Dojem nadbytočného slovného balastu zvyšuje nutkavá potreba rozprávača opakovane vysvetľovať a nanovo objasňovať. Týka sa to najmä úvodov jednotlivých kapitol, ktoré sú vstupným abstraktom témy. Napriek tematickej rozmanitosti majú nastolené problémy jednu vlastnosť spoločnú. Je ňou nihilistické traktovanie života, spojené s vykázaním ľudských bytostí do úlohy pasívnych divákov v divadle svet: "Život sa nám mihal pred očami a my sme sa mohli iba smiať, tlieskať, prípadne si poplakať" (s. 18). Hoci nihilistický prístup môže provokovať, a mnohých aj iritovať, práve on zreálňuje a vyvažuje bizarnosť zobrazeného príbehu. Napriek tomu, že v texte dominuje zmar, beznádej a dezilúzia, nie je nový Rumpliho román neutíchajúcou spŕškou skepsy. Nenápadne a akoby s ostychom tematizuje aj nádej, možnosti a dôvody "pokračovať v načatom kurze" (s. 425). Kruhy v obilí sú ako jazda na kolotoči. Raz ste hore, vtedy, keď je napriek všetkej tej vážnosti a skepticizmu zábavný, vtipný, vynaliezavý. Raz dolu, keď je nudný a zbytočne zdĺhavý. Čitateľ sa oprávnene môže pýtať, ako je to s tým hľadaním a nachádzaním pravdy. Išlo len o reklamný ťah? Žonglovanie s jeho očakávaniami? Kde sa v tom verbalizovaní, táraní, slovnom balamutení nachádza pravda? Alebo ju unavený štyristostranovou jazdou už ani nehľadá. Nemá sily, argumenty došli. Už na záložke knihy autor upozorňuje: "Chcete žitko? Nuž, musíte hľadať. Plevy sa vám budú lepiť na kožu i na beľmá očí. Možno oslepnete. A ak náhodou aj nie, veľa toho neuvidíte. Samý prach. Kúkoľ, myšie výkaly, roztoče. Z nich sa ako špicatá hora z mora zmaru niekde na konci krížovej cesty začnú vynárať obrysy tej ani nie tak neexistujúcej, ako skôr neopísateľnej pravdy". Tieto slová sú nielen zjavným odkazom k vlastnej poetike, "stavebnej" technike románu. Sú aj inštruktážou k hľadaniu, ktoré autor zamotal do prúdu valiaceho sa rozprávania. A tak, ako sa bezmenný rozprávač románu krok po kroku dopátral pravdy v prípade Lujzinho úmrtia, tak aj čitateľ dospeje k zisteniu, že pravda, hoci neopísateľná, spočíva v detailoch: "Podobne ako na obraze, aj v príbehu sú jednotlivé ťahy štetca mnohokrát oveľa dôležitejšie ako celok. Jeden vychádza z druhého, dofarbuje ho, prekrýva, mení, zdokonaľuje alebo i kazí, oslabuje, degraduje, posúva zlým smerom, až kým z toho nie je čarbanica" (s. 18). Pretože kto hľadá, ten nájde, hoci len to, že nemá zmysel hľadať pravdu v knihách. S nikým som nebol radšej ako s Lindou a Lujzou. Ani sám so sebou vrátane spánku som asi netrávil viacej času. Ale boli chvíle, keď som si od nich i od seba potreboval oddýchnuť. Vyzliecť sa z každodennej kože, vyvetrať ju, zbaviť plesne. Vtedy mi najlepšie padlo ísť s Emilom na skúšku alebo do krčmy. Respektíve na skúšku a potom do krčmy. S oboma pygopagusmi som sa cítil dobre, aj keď s každým z nich inak. Kým s dvojičkami som musel byť aktívny aj pri ich presilovke, s kapelou som mohol úplne vypnúť. Stačilo počúvať. Napriek tomu, že z reproduktorov v skúšobni neliezlo nič vábne, naučil som sa vychutnávať si to. Bola to obdoba surového mletého mäsa, nič pre vegetariánov. Odmenou za moju výdrž potom bolo to, čo sa dialo pri pive. "Dokedy ťa ten hurhaj bude ešte baviť?" spýtal sa Filipa starý známy, sotva sme sa zahniezdili a objednali predkolo. "Stále potrebujeme gitaristu, kedykoľvek si vítaný." Lanáril ho, odkedy som ho poznal. A odkedy som ho poznal, hádzal tie isté návnady. "Máme plný kalendár, dá sa z toho celkom slušne vyžiť." Filip sa len usmieval. Vedel, čo bude nasledovať. "A vždy je aj nejaké to džigi-džigi," žmurkol veľavravne. Emil ho neznášal. Otvorene sa mu pokúšal rozbiť kapelu. Bál sa, že sa mu to podarí, i keď by to nikdy nepriznal. "Z toho šaša si ťažkú hlavu nerobím," škrípal zubami, pokúšajúc sa o úsmev. "Kurva, smrdí mu z huby ako z hrobu." Čo sa týka hrubej sily, stále mal pred ním rešpekt. Ani nie pred rokom od neho dostal po papuli. Povedal mu, čo si o jeho kapele myslí. A povedal mu to takto: "Vlastne za to ani nemôžete. Ste starí kokoti, preto hráte tie staré kokotiny." Bol opitý. Po preplesku vytriezvel. Ale potom sa ožral ako ošípaná. "Filipko zlatý," vydychoval do okolia v reálnom čase, "ak s tým machrom voľakedy budeš hrať, zabijem ťa. Vlastnými rukami ťa zadrhnem." Tá facka ho stále bolela. Keď sa macher cestou z toalety opäť zastavil pri stole, doslova ho dvíhalo zo stoličky. "Máš na viac," podlizoval sa Filipovi ďalej. "U nás by si mal oveľa viac priestoru vyniknúť. Bolo by rozumieť, čo hráš." Emil stlačil spojku. "Nemal by ťa kto prekrikovať." Naštartoval. "Nemal by ti na pódiu kto zavadzať." Vyrazil dopredu. "Počuj, Džigi-džigi," povedal cez zuby, iskriac mu rovno do výhľadu. Chvíľu hľadal slová, nato náhle vybrechol: "Bodaj by si mal každý deň pondelok." Všetci sme stŕpli, pretože sme čakali, že ho opäť hrubým spôsobom urazí. Toto nás prekvapilo. Chvíľu trvalo, kým sme vybuchli, ale potom to stálo za to. Neprichádzalo do úvahy, aby dal niekto niekomu v takej situácii facku. Náš smiech vytvoril okolo Emila ochranný obal. Bol nepriestrelný a silnel každým ďalším výbuchom. Keď do toho Dexo lakťom prevrhol pohár s pivom a Medveď sa v záchvate prevrátil zo stoličky, nemohli sme sa už ani nadýchnuť. Džigi-džigi s hanbou odpálil do neznáma, my sme sa váľali ďalej. Bol piatok, pred nami dva dni voľna, mohli sme si to dovoliť. Ak aj v našom smiechu nebolo nič nevinné, určite v ňom bol pocit slobody. Opili sme sa ním do nemoty. 64 Ľudia počas života urobia hrozné veci. Ešte hroznejšie veci povedia. Ale to úplne najhroznejšie si pomyslia. Asi každý. Všetci. Vrahovia i mnísi, podvratníci i nadľudia. Nesúdim tak podľa seba, iba si to naozaj myslím. Pre mňa bolo to, čo sa mi rodilo v hlave, jednou veľkou morou, nočnou i dennou. Vznikalo to úplne nekontrolovane a dlho som s tým nevedel nič robiť. Pramenilo to z môjho chcenia, z toho, že som bažil po niečom, čo som nemohol mať bez ťažkých následkov. Vyúsťovalo to do výčitiek svedomia a pocitov viny. Obete holokaustu by ma asi vysmiali, keby som povedal, že som sa v tých stavoch dotkol dna, mne to tak však s odstupom času skutočne pripadalo. Možno som v porovnaní s ich dnom nebol ani meter pod hladinou, podstatné je, že som sa nemohol nadýchnuť. Dusil som sa podobne, ak už nie rovnako. Hoci som si svoje trápenie uvedomoval, hoci som presne vedel, čo ma požiera, bol som proti tomu bezmocný. A hoci som svoj vnútorný boj nakoniec neprehral na celej čiare, nikdy som sa preň so sebou samým úplne nevyrovnal. V mojom vzťahu k Lujze nebolo nič sexuálne. Vzhľadom na krásu jej tváre to bol možno malý zázrak, vzhľadom na okolnosti to však bolo celkom pochopiteľné. Spoznal som ju i jej sestru vo veku, kedy som o sexualite vedel asi toľko ako o daniach. Samy nemali ani štvrť roka, navyše boli k sebe prirastené chrbtami. Vnímať ich ako objekt pohlavnej túžby by mohlo iba neobyčajne zvrátené hovädo. To som nebol ani náhodou. Ale bol som zmätený, to teda áno. Dvojičky postupne urobili dvojičky aj zo mňa. Rozťali ma na dve polovičky. Jedna bola očarená, druhá sa trápila. Ako k môjmu rozpolteniu došlo a čo všetko naň vplývalo, to si netrúfam hodnotiť. Faktorov bolo viacero, niektoré z nich by som možno ani nevedel pomenovať. Oveľa rozumnejšie bude, ak sa k záležitosti vyjadria odborníci. Ako prvý povie svoje psychiater. "Dovoľte mi hneď na úvod od srdca sa zasmiať," začne svoju hĺbkovú analýzu a naozaj sa od srdca zasmeje. "Vraj nič sexuálne! Veď v tom vzťahu bolo sexuálne všetko. Od samého začiatku. Chlapcova oidipovská túžba po matke sa preorientovala na dvojičky, či si to uvedomoval, alebo nie. Neobyčajné na tom bolo možno len to, že k zmene objektu túžby došlo tak skoro, aj to je však vysvetliteľné. Otec bol drsný chlap, mačo, šance malého, že si zatrtká s matkou, boli mizerne nízke. A tak sa od nej jeho zradné libido pri prvej príležitosti odlepilo. Cmuk! Prisalo sa na dvojičky, respektíve jednu z nich. Tú fyzicky krajšiu, samozrejme. Potom to už išlo, odborne povedané, ako po masle. Chlapec dospel, dvojičky vyrástli. Na kráse i na zraste. Z matematického hľadiska to nepredstavovalo nijaký problém, stačilo dať mínus do zátvorky a ignorovať ho. Keby do toho nevkročila morálka, nevznikol by ani problém etický. Odniekiaľ z hĺbky chlapcovej duše sa následne spolu s výčitkami svedomia vynorili zábrany psychického charakteru. Ako a prečo, to by asi lepšie vedel vysvetliť mystik." "Áno," ujal sa slova guru s bradou siahajúcou až po semenníky, "vedel by som to vysvetliť lepšie." Ale nič nevysvetľoval, takže na svoju rozstrapkanú niť opäť nadpriadol psychiater. "Povestný mravný zákon sa v chlapcovi rozvibroval najmä pod vplyvom matky dvojičiek. Čo sa týka duchovného rastu, znamenala preňho viac ako jeho vlastná matka, o otcovi ani nehovoriac. To, ako dcéry vnímala ona, bolo diametrálne odlišné od toho, čo k nim cítil on. Pre ňu boli absolútne rovnocenné. Milovala ich rovnako bez ohľadu na to, aké boli alebo ako vyzerali. Jeho túžba mať jednu z nich len pre seba, byť s ňou sám, bez svedkov, čiže aj bez jej prirastenej sestry, postupne prerástla do pocitu viny. Chlapec si svoju lásku začal vyčítať. Navonok na sebe nedal nič poznať, vnútorne však veľmi trpel. Našťastie si postupne uvedomil príčinu svojho trápenia a v inom svetle začal vnímať aj krásu, ktorej dovtedy pripisoval absolútnu hodnotu. Vzhľadom na svoju povahu a pozitívny výchovný vplyv bolo viac než pravdepodobné, že nakoniec všetky vnútorné rozpory zvládne v zdraví." Čo na to mystik? Nič. Opustí telo a odpáli na Mesiac. Hneď ako sa mu to za ohlušujúceho revu raketového motora podarí, ozve sa v schizofrenicky naladenom psychiatrovi skeptik. Inými slovami, prepne mu. "Teda poviem vám," zakráka so zmeneným výrazom v tvári, "videl som už všeličo. Otcov, čo znásilnili svoje dcéry, matky, čo zavraždili synov. Stretol som sa so šialencami trvajúcimi na tom, že sú niekto iný, zažil som debilov žerúcich vlastné výkaly. Ale zamilovať sa do siamskej dvojičky? To si ten chlapec môže navrávať, čo chce. Samozrejme, že je zvrhlé hovädo! Čo čaká, sympatie okolia? Veď to je na zvieraciu kazajku!" Mystik ho nemohol počúvať. Z Mesiaca sa presunul na Mars, tam sa na úpätí obrovskej aktívnej sopky pasívne postavil na hlavu. Zaujal meditačnú polohu. S privretými očami začal odrapkávať modlitbu za šťastné zajtrajšky. Mohutné explózie v dôsledku ešte mohutnejšej absencie atmosféry počuť nemohol, oblaky síry si púšťal jednou nosnou dierkou dnu, druhou von. V porovnaní s výlevmi rozpolteného psychiatra to bol jemný tabačik, vzdialene pripomínajúci vonné tyčinky. Na prúdy lávy mystika pripravil poctivý celoživotný tréning na rozžeravenom uhlí. Bol by zvládol aj rozkaz ľahnúť si v tranze na klince a pokojne by sa nechal prejsť hoci slonom. Keď sa to tak vezme, nemal problém s ničím. Jediné, čo mu v duchovnej práci v prospech celého ľudstva kládlo odpor, bolo samo ľudstvo. 65 Veľa vecí sa ku mne dostalo náhodou, obyčajne spoza pootvorených dverí. "Pozrite sa na tieto dve jabĺčka," hovorila Sára tichým hlasom. "Jedno je krásne, červené, len sa tak ligoce. Druhé je škaredé a býva v ňom červík. Otázka je, ktoré z nich je lepšie." Linda s Lujzou ani nedýchali. "Na pohľad sa zdá, že to prvé. Nie je na ňom jediná škvrnka, má dokonalý tvar. Keby sme si mali z tých dvoch vybrať, asi si vyberieme práve ono. Keď už pre nič iné, tak pre to, ako vyzerá." Odhryzla si z neho. "Mňam, chcete ochutnať?" Ochutnali. "Výborné, čo?" Nič nepovedali, asi len prikývli. "A teraz skúsime to škaredé," zvolala so smiechom. "Stačí ho umyť, rozrezať a zbaviť červíka, aby sme nezjedli aj jeho." Umyla ho, rozrezala a zbavila červíka. "Tak," spýtala sa, keď zjedli svoje štvrtinky, "ako vám chutilo?" "Dobre," povedala Linda. Lujza: "Ešte lepšie." Sára sa zasmiala. "Vidíte, vôbec nezáležalo na tom, ako vyzerali. Chutili zhruba rovnako. A tak je to so všetkým, aj s ľuďmi. Tak je to so mnou, tak je to aj s vami. Oveľa dôležitejšie ako to, čo vidieť na povrchu, je to, čo sa nachádza vnútri. To, že je niečo pekné, nemusí znamenať, že to je aj dobré. A naopak, dobré nemusí byť pekné na pohľad. Aj keď, samozrejme, môže." Všetko by bolo v poriadku, keby maminu rannú prednášku nezachytil aj Emil. "Panebože," vrčal cestou do školy, "čím ich to zas kŕmila?" "Jabĺčkami," povedal som ticho. "Hádam ich nechce presvedčiť," vrčal ďalej, "že nezáleží na tom, ako vyzerajú." Mal zlú náladu, inak by o sestry nezavadil ani slabikou. Čakali ho dve polročné písomky, hrozili aj nejaké ústne odpovede. Okrem toho sa mu včera pokazil prehrávač a holič mu zastrihol do ucha. "Bol som tam naposledy," prisahal presvedčivo. "Pod nôž ma už nikto nedostane." Dodržal to len čiastočne, v tom zmysle, že si vlasy až do smrti nechával už iba podstrihávať, aby sa mu nestrapkali konce. V Pygopaguse mali dlhé hára všetci, takže opticky sa im nedalo nič vyčítať. Čo sa imidžu týka, len málo kapiel pôsobilo presvedčivejšie. Keď sa na začiatku vystúpenia vynorili z dymu a svetiel, vyzerali ako mimozemšťania vo dverách kozmickej lode. Presne o to išlo. O dojem. Úplne najväčší robil so svojou hrivou Medveď. Hustá záplava havraních vlasov mu spôsobovala len samé problémy, no v klbku pod pódiom vzbudzovala úctu. Ale nie ona mu vyslúžila prezývku. Tú dostal pre to, ako reval, nie ako vyzeral. A reval vskutku zversky. Podľa jedného fanzinu ako vzkriesená zdochlina mamuta, podľa druhého ako zachrípnutá smrť. No a podľa tretieho ako medveď. BRUTALZINE: "Pri počúvaní posledného albumu som mal pocit, že ho naspieval medveď. A nie hocijaký. Také statné prasa. Grizly, hovädo. Medveď s veľkým M. MARTIN: "Vďaka, fasa." BRUTALZINE: Kde sa to v tebe berie?" MARTIN: "Žalúdok, pľúca, hlasivky." BRUTALZINE: "Nebojíš sa, že z toho dostaneš rakovinu?" MARTIN: "Tak nad tým som sa ozaj nikdy nezamýšľal." BRUTALZINE: "Predsa len, pri takej záťaži." MARTIN: "Neviem, neriešim to. Asi by som to aj tak robil ďalej." BRUTALZINE: "To znie presvedčivo." MARTIN: "Veríme tomu, čo robíme." BRUTALZINE: "Ďakujem za interview." Zmienka o Medveďovi s veľkým M sa medzi fanúšikmi rýchlo rozšírila. Prezývka sa ujala, stúpol aj predaj albumu. Na ich koncerty chodilo stále viac a viac ľudí a chlapcom to pomaly, ale isto začalo prerastať cez hlavu. Museli si nájsť manažéra. Hľadali ho tak dlho, až sa im nakoniec ponúkol sám. Prezývali ho Logo. Bol to syn majiteľa miestneho hudobného klubu, celý čas ho mali pod nosom. Dal sa s nimi do reči po ich vystúpení práve v otcovom podniku, kde cez víkendy a počas akcií aj v týždni vypomáhal. Tľapli si a oni okamžite hodili všetky administratívne záležitosti na jeho plecia. Chlapec nesklamal, zhostil sa novej úlohy, akoby od toho závisel osud sveta. Svojím spôsobom to tak aj bolo. Keby to nezvládol, svet by sa zrútil. Takto sa rúcania namiesto sveta mohol zhostiť Emil. Roztáčal svoje opice bez ohľadu na zemskú príťažlivosť, čoraz naliehavejšie vystrkujúc na obdiv svojho nihilisticky naladeného démona. No a keď hladina alkoholu v jeho krvi natrvalo prekročila hranicu únosnosti, dovtedy zdanlivo bezbranný Boh mu plnou kompenzáciou zlyhania obličiek začal odplácať jeho rúhanie. Inak povedané, zahryzol sa mu do krku. Naozaj i obrazne. 66 Poviem vám vtip: Emil s Medveďom boli milenci. Skutočne je to iba vtip. Z jednoduchého dôvodu – nie je to pravda. Pravdou však je, že ich ako teplých po neúnavnej ohováračskej kampani jedného zo spolužiakov vnímalo veľa známych. Trávili spolu priveľa času na to, aby to nebol fakt. Boli buzeranti, a basta. Či už si to ľudia mysleli naozaj, alebo len zo zotrvačnosti, respektíve preto, že si to mysleli a hovorili iní, nebolo dôležité. Páriku to bolo aj tak jedno. Ak im o niečo išlo, tak hádam iba o to, či je čo jesť a piť, vnímať, dýchať a či je o čom spievať, respektíve revať. "To má byť akože prvý apríl?" pýtal sa ich so zdvihnutým obočím Filip. Naozaj bolo prvého. "Alebo ma len chcete nasrať?" Počul a videl už všeličo. Ako s obľubou hovorieval, aj koňa grcať, aj hada šťať. To posledné prevzal neskôr do svojho frazeologického slovníka i Medveď, dokonca to nielen na môj úžas použil pred súdom počas procesu s doktorom Kretterom. Teraz sa len smial. Vedel o všetkom. Emil sa mu so svojou predstavou zveril už dávnejšie. Podľa neho nemala chybu. "Píšeš libreto?" pokračoval Filip, natočiac svoj vysielač k autorovi. "Hej." "O spasení psa?!" "Nie." "Však si to teraz povedal!" "O spasení som nehovoril nič." "A o čom teda?" "O spesení." "O čom?" "O spesení." "Spesení?".
Prezrite si ďalšie Romány, najprezeranejšie produkty N/A alebo najlacnejšie Romány.
