Po najťažšom úseku cesty kráčal s nami nielen Alzheimer

Táto kniha je viac než autobiografia – je to takmer "reportáž", dokumentárny záznam o "dlhom odchádzaní" blízkej, milovanej osoby, o jej postupnom menení sa v priebehu šiestich rokov – od prvých príznakov choroby do definitívneho odchodu. Keďže autorom je lekár a obeťou choroby jeho manželka, v knihe sa striedajú odborné pasáže s vyslovene intímnymi, poznatky lekára (skúsenosti i úvahy) o podstate choroby a možnostiach (či skôr nemožnostiach!) jej liečby s líčením problémov "opatrovateľa" a neskúseného "muža v domácnosti" a s emotívnym opisom menenia sa (psychického i fyzického) milovanej osoby, ktorá po viac než päťdesiatich rokoch spoločného života definitívne odchádza. Ale tento opis priebehu Alzheimerovej choroby nie je jedinou témou knihy. V pozadí je tu iný silný motív a ten sa znova a znova tlačí do popredia. Je ním hľadanie odpovede na častú a trýznivú otázku mnohých ľudí: "PREČO?" No aby bolo možné odpovedať si na túto otázku, je treba vyjasniť si viaceré iné, napríklad: Čo to je náhoda, a kedy už nemožno hovoriť o náhode? A ak nejde o náhodu, čo je to potom? A tak práve "náhode a zámeru" – a rozpoznávaniu jedného od druhého (treba zdôrazniť, že z hľadiska veriaceho človeka) – je venované veľká časť knihy. Podľa skúseností autora totiž práve toto môže zásadne zmeniť postoje človeka: tak, že dokáže vidieť aj v nepríjem­ných a ťažkých zážitkoch zmysel, že nestratí nádej, lebo vie, že koniec bude dobrý, dokonca lepší, než by si sám vedel "naplánovať". Ak totiž motivácia úmyslov a činov človeka je čistá a spravodlivá, potom – aj keď sa udalosti vyvíjajú tak, že sa mu zdanlivo nič nedarí – môže si byť istý, že cieľ napokon dosiahne, aj keď možno k ne­mu príde inou cestou, nie práve tou, ktorú mal pôvodne naplánovanú. Slovenský text.