Ošklbané detstvo

S istými pochybnosťami som otvorila knižku previazanú reklamným pásikom, ktorý upozorňuje, že ju napísala mama autorky populárnych ženských románov Táne Keleovej-Vasilkovej. Už to ma zvádzalo k predstave, že jej obsah bude venovaný detstvu našej najúspešnejšej autorky. Bola to klamná predstava a na sto honov vzdialená od dojmu, aký vo mne knižka zanechala po prečítaní. Ľudmila Keleová už dokázala vo viacerých knihách (Úsmevy písané kriedou z učiteľskej praxe, Cesty snov, Dni a noci pod Južným krížom, Rieka padajúca z neba z ciest po svete), že vie veľmi pútavo zachytiť zážitky a zaujímavé životné skúsenosti najmä z ciest so svojím manželom, cestovateľom a horolezcom. Tentoraz sa odhodlala priblížiť čitateľom inú púť, v porovnaní s dobývaním horských velikánov oveľa náročnejšiu, vyžadujúcu si oveľa viac pokory a síl – púť vlastným životom. Osobné spomienky vždy len tenkým lúčom pamäti osvetlia tú časť ,,veľkej histórie", na ktorú lúč dopadá. Preto ich obyčajne autor buď sám vloží do rámca širšieho historického kontextu, alebo ponechá na čitateľovi, aby si k malej časti puzzle doskladal celkový obraz. Autorka sa tentoraz priklonila k druhej možnosti, širší historický a geografický rámec, ktorým je vymedzený jej vlastný život, vykresľuje len veľmi náznakovo. Dokonca na prvých desiatkach strán až napína čitateľskú zvedavosť, kde vlastne prežívala svoje detstvo. Naznačuje, že napadnutie Sovietskeho zväzu Nemeckom 22. júna 1941 sa ich rodiny bezprostredne dotýka, na prvých stranách je jediným geografickým záchytným bodom rieka Styr, takže to bude niekde na Ukrajine. Ďalej sa dozvedáme, že v ich rodine sa po česky nielen hovorilo, ale aj varilo, no otec mal ruské školy a v občianskej vojne 1917 bojoval za cára po boku bielogvardejcov. Postupne s vylupovaním spomienok z detskej pamäti sa dozvedáme, že miestom deja je krajské mesto Luck vo Volynskej oblasti, kam sa okolo roku 1870 vysťahovalo viacero mladých českých rodín. Dali sa presvedčiť vidine úrodnej pôdy a sľubom ruského cára, že im na dvadsať rokov zaručí oslobodenie od daní a že mužov zbaví povinnej vojenskej služby. Lenže po zvrhnutí cára sa podmienky zmenili a druhá a tretia generácia českých vysťahovalcov, ku ktorej patrí aj autorka spomienok, zažili kruté dôsledky sovietskej moci a neskôr druhej svetovej vojny. Viaceré udalosti tohto krvavého obdobia zanechali v jej detskej duši trvalé jazvy. Bola to smrť priateľky zo susedstva pri bombardovaní mesta, keď po ich dome zostala len hlboká jama, a vyvraždenie poľskej rodiny z neďalekej dediny, ktorú istý čas ukrývali pred prenasledovaním u seba doma. Keďže Poliaci nechceli riskovať aj životy autorkinej rodiny, vrátili sa do dediny. O niekoľko dní priviezli ich mŕtvoly a povynášali im ich do bytu. Hoci detským rozumom je mnohé z konania dospelých nepochopiteľné, uvedomuje si, že ľudí, ktorí predtým nažívali v zhode, dohnal k bezcitnému, až cynickému správaniu strach. S koncom vojny prišla nádej na vysťahovanie do vlasti predkov, ktorú autorkinej matke už nik nemohol vziať. Prekonala všetky prekážky a ponižovania, len aby jej deti vyrastali v bývalom Československu. Ani tu nešlo všetko hladko, nebolo ľahké začleniť sa do nového prostredia. V škole sa ukázalo, že čeština, akou hovorili doma, je dosť odlišná od súčasného jazyka. Na obdobie svojej mladosti a dospievania v Králikách pod Snežníkom a neskôr v Chomutove už autorka spomína s úsmevom. Druhú časť knihy venuje krátkym spomienkam na ľudí, s ktorými sa stretla v nevšedných situáciách a vďaka nim si znova pripomenula životnú odhodlanosť svojej matky – nevzdať sa ľahko nepriazni osudu. Zároveň priblížila osudy tzv. volynských Čechov, hoci nie v širších historických súvislostiach, ale s hlbokým citovým zanietením, čo v tomto prípade vzbudí väčší záujem čitateľov ako vyčerpávajúce fakty.