Po dlhom mlčaní

Etela Farkašová vo svojej najnovšej próze skúma vzťah dcéry k matke, resp. matky k dcére. Fascinujúcou mikrokresbou odkrýva netušené rozmery vzťahu pokladaného spravidla za bezproblémový. Listy (matke) sprítomňujú veľmi aktuálnu tému hlbokej opustenosti vo vzťahu s (biologicky) najbližším človekom a večnú túžbu po niekom, "kto by mi mohol dobre rozumieť, a predsa by som to nebola ja". Ukážka: Dnes sa mi otvoril blok presne pri liste o zrkadlách, nanovo ožili vo mne spomienky na všetky moje zrkadlové komplexy, ak by si si raz niekedy predsa len prečítala tento dlhý list, možno by si si aj ty v tejto súvislosti spomenula ešte na niečo, napríklad na to, ako nerada som chodievala k fotografovi, ako som priam nenávidela návštevy v ateliéri, kam si ma ty vypravovala vo všetkej tej hroznej paráde, ktorú si na mňa násilne ponavliekala, a aj so svojimi nemennými ponaučeniami (len sa, prosím ťa, usmievaj, pristane ti taký malý úsmev, nie priveľmi široký, ktorý by ti odhalil ďasná, len celkom maličký úsmev, daj si na tom záležať).