Hlavolamy

Hlavolamy sú knihou o všeličom, no hlavne o autorovi. V úvahovitom pásme sprostredkúva čitateľovi svoje zážitky z čítania, z hudby, zo stretnutí, pridáva epizódy z Pukanca, Nemecka, Švajčiarska, podľa starých rodinných záznamov evokuje svojich predkov, filologizuje, sníva, vizionárči, bŕľa sa v starých autoroch, komentuje nových, nahlas rozmýšľa o smrteľnosti a smrti, vracia sa k náboženstvu, k luteránstvu. Dikcia a stavba jeho vety pripomenie Tatarku (časté inverzie, ale aj regulovanie toku myšlienok). Výsledkom Kadlečíkových samôt je okrem iného schopnosť vciťovať sa do "duše” vecí. A tak sa to mihá, mení, vlní v Kadlečíkovej knihe všetkými smermi až po najmenšiu jednotku spisovateľovho materiálu, po slovo. Kniha je doplnená bohatou autorovou bibliografiou. Z knihy Hlavolamy, za ktorú sa stal Ivan Kadlečík laureátom Ceny Dominika Tatarku za rok 1995, som sa zasa dozvedel, že Milan Rúfus nazval Ivana "hudcom z Pukanca". Pomenovaním "hudec z Pukanca" sa Ivan Kadlečík dostal do nebezpečnej blízkosti iného hudca či hudeca, ktorý je najvyšším správcom štátnej pokladne na podporu kultúry na Slovensku. I keď obaja hudci hudú každý po svojom, v konečnom dôsledku. jeden hudec s druhým nemajú nič spoločné. Veď napokon ten vlastník pokladne nedal autorovi ocenenej knihy na jej vydanie ani šestáka. V konečnom dôsledku konal správne, pretože Hlavolamy do slovenskej štátnej kultúry nepatria, ani ich autor nepatrí do štátnej kultúry. Ivan Kadlečík, spisovateľ z Pukanca, patrí do všeľudskej kultúry. (Milan Hamada v prejave pri odovzdávaní Ceny Dominika Tatarku).