Červená spermia

Je to román z 50-tych rokov minulého storočia, tragikomická kronika o svetlých zajtrajškoch Československa, na ktoré čakali a dodnes čakajú mnohí z nás. Červená spermia netradičným čitateľsky atraktívnym spôsobom približuje dedinu päťdesiatych rokov minulého storočia. Uzlové historické udalosti spolu s dramatickými príbehmi ľudí sú pretavené do beletristickej podoby, v ktorej nechýba humor, nadsádzka, satira. Je určená širokej čitateľskej verejnosti.Úryvok:- Pozoór! Hádžem. Júj! Vedľa. A teraz môžem? Už? Pozoór! Júj! Nemali ste otvorené. Pozoór! Hop! Vedľa. Otvorte väčšie. Ešte väčšie. No, tak. Pozoór.Predseda sedí na zemi, nohy rozhodené, hlava vyvrátená k oblohe a ústami lapá sladké plody.- Nože, syn môj, nože mi odpovedz na otázku: Ľúbiš moruše?- A vy?- Ja áno,- odvetil predseda spontánne- Aj ja ich ľúbim. Akoby som ich mohol neľúbiť! Všetci máme radi moruše. Veď sme Morušovčania.Spúšťal som mu tie najkrajšie bobule, veľmi opatrne a ohľaduplne, so zreteľom na to, aby ani jedna nepadla mimo, lebo by potom mal lepkavou. sladkou šťavou zababranú tvár a muchy by mu nedali pokoja.- Nože, Ďurko, nože mi povedz, či sa môžeš pozerať do slniečka?- Ja? Ja nie. - Preliezol som na konár nad predsedom, obsypaný tučnučkými jahodovitými morušami. - Smiem zatriasť?- Nie. Oberaj. Zo zeme jesť nebudem, - reagoval Kiram mierne namosúreným hlasom.Oberal som najbližšie bobule a triafal nimi do Kiramových úst. - A vy?- Ja tiež nie. - Vyslovil dlhé á a nechal otvorené ústa. - Ale jedného dňa. Ktovie. Á! Možno. Čo možno! Určite aj to dokážeme. Á! Ty a ja. My dokážeme všetko. A čo k tomu treba, pýtaš sa. Ja, predseda, vravím: Á! Presvedčenie. Odhodlanie. Chcenie. Á! My musíme chcieť! Chcieť, no, á-á-á, to musíme. A keď to vravím, á! tak viem, čo vravím, lebo ja, a to mi ver, á, viem veľa o chcení. A to chcenie, syn môj, á, nutká a bolí rovnako ako dlho zadržiavané.hm. Páli, á! pichá, á! bolí, á! svrbí! Á! Nie, nesvrbí. Inokedy svrbí.- Nože, Ďurko, nože vylez vyššie.- Kiram si rukami priclonil oči a skúmavým pohľadom sa zapozeral do koruny moruše. - Nie tam. Tuto. Na južnú stranu. A trhaj len tie, hm, napučané,- prikázal Július Kiram.Prekotúľal sa južnejšie a znova sa uvelebil na chrbte. Z dlaní si vytvoril lievik a priložil si ich k široko otvoreným ústam. Obozretne som mu spúšťal zrelé moruše do hrdla, ale keď á-kal stále rýchlejšie, hádzal som plné hrste a on, Július Predseda Kiram, ich mliaždil zubami a vychutnával celým telom. Z kútikov úst mu vyvierali pramienky sladkej šťavy a stekali dolu po kostnatej brade.Keď sa nasýtil a zadriemal, opatrne, aby ani len halúzka nezapraskala, som zliezol dolu, naslinil cíp vreckovky a poutieral mu tvár. Strážil som jeho obrodzujúci spánok tým najprirodzenejším spôsobom: morušovou vetvičkou som z neho odháňal muchy, stebielkom trávy zbieral mravce a húsenice a postavil sa tak, aby som mu vlastným telom vytváral tieň. Navyše ledva počuteľne, pošepky, ninnananna, som pískal melódiu Internacionály.