Láska

Claudia totiž celé roky žije iba pre svoju školu a okrem svojich kolegýň a žiačok sa s nikým nestýka. Za posledné roky sa jej vydali tri kolegyne a najlepšie priateľky Frances, Anne a Susanna, no jej nikdy ani na um nezišlo, že by sa mohla zaľúbiť. A tak keď sa jedného dňa v škole zjaví markíz z Attingsboroughu, Claudia spočiatku vôbec netuší, že tento muž jej obráti celý svet hore nohami. Ani ona však nezostane imúnna voči Josephovmu čaru a on v nej zasa nachádza zmyselnosť a vášnivosť, ktorú celé roky skrývala pod prísnym výzorom učiteľky. A hoci sa zdá, že im dvom nie je súdené žiť spolu, Joseph je odhodlaný obetovať úplne všetko pre lásku, ktorá je v jeho očiach dokonalá.      Úryvok Claudia Martinová mala za sebou ťažký deň v škole. Najprv jej mademoiselle Pierrová, učiteľka, ktorá nebývala v škole, tesne pred raňajkami poslala odkaz, že má migrénu a nebude môcť prísť do školy, a tak Claudia, majiteľka a riaditeľka školy, musela odučiť nielen svoje hodiny, ale aj hodiny francúzštiny a hudobnej výchovy. Francúzština jej nerobila ťažkosti, s hudbou to bolo horšie. A najhoršie na tom bolo, že účtovníctvo, ktorému sa chcela venovať počas voľných hodín, zostalo nevybavené a dni ubiehali. Tesne pred obedom, keď sa skončilo predpoludňajšie vyučovanie a disciplína sa uvoľnila, Paula Hernová sa rozhodla, že sa jej nepáči, ako sa na ňu díva Molly Wigginsová, a veľmi výrečne a hlasno vyjadrila svoju nespokojnosť. A keďže Paulin otec bol úspešný obchodník bohatý ako Krézus a ona sa aj podľa toho správala, zatiaľ čo Molly bolo najmladšie – a najvystrašenejšie – z dievčat, ktoré neplatili školné a netušilo, kto je Paulin otec, zamiešala sa do sporu, ako ináč, Agnes Rydová, večná obhajkyňa utláčaných, a s cockneyským prízvukom, ktorý až trhal uši, veľmi jasne dala Paule najavo, čo si o nej myslí. Claudia musela utíšiť dievčatá, donútiť všetky tri, aby sa navzájom ospravedlnili, a primerane ich potrestať, pravda, s výnimkou viac-menej nevinnej Molly. A keď sa o hodinu slečna Waltonová chystala vyjsť na ulicu s mladšími žiačkami smerom k Bathskému opátstvu, kde im chcela poskytnúť neformálnu prednášku o umení a architektúre, akoby sa roztrhli nebesá a spustil sa taký lejak, že bolo treba rýchlo vymyslieť pre dievčatá náhradný program pod strechou školy. Niežeby to bol Claudiin problém, ale dievčatá dávali za dverami triedy, kde sa usilovala naučiť žiačky francúzske nepravidelné slovesá, veľmi nástojčivo a hlasno najavo sklamanie. Nakoniec im vyšla na chodbu oznámiť, že ak sa chcú sťažovať na počasie, ktoré im skrížilo plány, musia sa obrátiť priamo na Pána Boha počas večerných modlitieb, ale dovtedy by mali byť ticho. Nakoniec ich slečna Waltonová nahnala znova do triedy a bol pokoj. Keď sa skončilo popoludňajšie vyučovanie a dievčatá šli do svojich izieb učesať sa a umyť si ruky pred olovrantom, komusi sa podarilo pokaziť kľučku a osem dievčat uväznených v izbe, škriekalo, pišťalo a lomcovalo dverami, kým starý školník, pán Keeble, kľučku neopravil a dievčatá nevyslobodil. Slečna Thompsonová vyriešila krízu tým, že im držala prednášku o trpezlivosti a slušných spôsoboch, hoci okolnosti ju nútili hovoriť tak nahlas, aby ju dievčatá za dverami počuli – a počula ju aj celá škola vrátane Claudie zavretej v kancelárii. Nebol to najlepší deň, ako Claudia práve povedala Eleanor Thompsonovej a Lile Waltonovej, kým spolu popíjali čaj v jej súkromnom salóniku krátko po vyslobodení uväznených dievčat. A jej dve kolegyne jej neprotirečili, keď vyhlásila, že by bola rada, keby takých dní bolo čo najmenej. A teraz toto! Akoby ten deň už nebol dosť zlý, v v salóniku pre návštevy teraz na ňu ešte čakal markíz! Bože dobrý, už len to jej chýbalo k šťastiu! Aspoň na navštívenke so strieborným okrajom stálo markíz z Attingsboroughu. Školník jej práve s nesúhlasným kyslým výrazom podal navštívenku – tváril sa tak vždy, keď do jeho domény vtrhol narušiteľ mužského rodu, pravda, pokiaľ to nebol učiteľ. "Markíz," zdvihla pohľad od navštívenky a zamračene pozrela na kolegyne. "Čo tu asi chce? Neprezradil vám to, pán Keeble?" "Neprezradil a ja som sa nepýtal," odvetil školník. "Ale keď už sa pýtate, nemôže mať nič dobré za lubom. Usmial sa na mňa." "Ach! Tak to je skutočne smrteľný hriech," poznamenala Claudia sucho a Eleanor sa zasmiala. "Možno má dcéru, ktorú chce zapísať do našej školy," nadhodila Lila. "Markíz.?" Claudia nadvihla obočie a Lila upadla do rozpakov. "Možno má dve dcéry," poznamenala Eleanor a oči sa jej smiali. Claudia len odfrkla, potom vzdychla, odpila si z čaju a neochotne vstala. "Asi mi iné nezostáva, len zistiť, čo vlastne chce," povedala. "To bude určite lepšie, než sa len dohadovať. Ale návšteva markíza je skutočne zlatý klinec dnešného dňa." Eleanor sa znova zasmiala. "Chudák markíz. Až ho ľutujem." Claudia nikdy nemala šľachticov v láske – považovala ich za lenivých, povýšených, necitlivých a protivných –, hoci po tom, čo sa v posledných rokoch jej dve kolegyne a najbližšie priateľky vydali za urodzených mužov, musela uznať, že niektorí z nich sú možno predsa len celkom znesiteľní. Ale vôbec ju netešilo, že na konci takého náročného dňa musí mať do činenia s predstaviteľom vyšších vrstiev. Ani na chvíľu neverila, že by markíz chcel do jej školy prihlásiť dcéru. Cestou po schodoch predbehla šuchtajúceho sa pána Keebla, lebo sa jej nechcelo pomaly vliecť za ním. Uvedomila si, že asi mala najprv zájsť do svojej izby a pozrieť sa do zrkadla, či vyzerá úctyhodne, ako sa na riaditeľku školy patrí, o čom dosť pochybovala po tom dlhom a náročnom dni. Zvyčajne si dala záležať na tom, aby vítala návštevníkov úhľadne upravená. Ale kvôli markízovi si nemienila dať tú námahu. Keď otvárala dvere na salóniku pre návštevy, bola doslova naježená a pobúrená. Ako sa opovažuje rušiť ju na pôde jej školy, nech už od nej chce čokoľvek? Pozrela na navštívenku – ešte vždy ju držala v ruke. "Markíz z Attingsboroughu?" povedala rovnakým hlasom, akým predpoludním karhala Paulu Hernovú. Ten hlas jasne prezrádzal, že sa nemieni dať ohúriť nijakým honorom. "K vašim službám, madam. Predpokladám, že vy ste slečna Martinová." Stál pri okne na druhej strane miestnosti a elegantne sa jej uklonil. Claudia teraz už soptila. Samozrejme, jediný pohľad na toho muža jej neprezradil nič o jeho charaktere, ale ak aj mal nejaké nedostatky, nebolo to vidieť – vysoký, širokoplecí, zato pás aj boky mal úzke, nohy dlhé a svalnaté, husté vlasy tmavé a ligotavé, tvár príťažlivú, v očiach i na perách mu pohrával úsmev. Oblečený bol elegantne, ale nie priveľmi honosne. Jeho vysoké čižmy so strapcami pravdepodobne stáli majetok a Claudia mala pocit, že keby sa sklonila, videla by v nich odraz svojej tváre – ale aj neupravených vlasov a ovísajúceho golierika na šatách. Ruky si zopla pred sebou, aby neupadla do pokušenia skontrolovať stav golierika. Navštívenku držala v prstoch. "Čo pre vás môžem urobiť, pane?" úmyselne ho neoslovila mylord, lebo to oslovenie považovala za smiešne ponížené. Usmial sa na ňu, a ak sa dokonalosť dala ešte väčšmi vylepšiť, práve sa to stalo – zuby mal totiž naozaj krásne. Claudia sa obrnila proti šarmu, ktorým určite oplýva. "Prichádzam ako posol lady Whitleafovej, madam," vysvetlil. Siahol do vnútorného vrecka na redingote a vytiahol zapečatený papier. "Od Susanny?" Claudia pristúpila bližšie. Susanna Osbournová učila v jej škole, kým sa vlani nevydala za vikomta Whitleafa. Claudia sa nesmierne tešila, že Susanna nielenže našla dobrú partiu, ale vydala sa z lásky, a stále jej bolo ľúto, že stratila dobrú priateľku a skvelú učiteľku. Za posledné štyri roky už stratila dokopy tri priateľky – všetky z toho istého dôvodu. Niekedy bolo ťažké ubrániť sa smútku. "Keď sa dozvedela, že idem na pár dní do Bathu, aby som tu pobudol s rodičmi, ktorí prišli do kúpeľov, požiadala ma, aby som zašiel za vami a vzdal vám poklonu. A dala mi tento list, zrejme aby vás uistila, že nie som nijaký podvodník." S úsmevom na perách podišiel k nej a podal jej list. A ako na potvoru, oči nemohol mať farby blata, ale blankytné ako letná obloha. Susanna ho požiadala, aby jej vzdal poklonu? Prečo? "Whitleaf je bratanec mojej sesternice," vysvetľoval markíz. "Teda takmer môj bratanec. Je to zložité, ako to už s príbuzenskými vzťahmi býva. Lauren Butlerová, kontesa Ravensbergová, je mojou vzdialenou sesternicou, keďže jej matka sa vydala za švagra mojej tety. V detstve sme si boli blízki. A Whitleaf je Laurenin prvostupňový bratanec." Ak je markíz a jeho otec ešte vždy žije, rozmýšľala Claudia podozrievavo, aký titul má jeho otec? Ale je tu, lebo Susanna ho o to požiadala, a patrilo by sa, aby sa k nemu nesprávala úplne mrazivo. "Ďakujem, že ste sa unúvali a osobne ste mi priniesli list od Susanny. Som vám naozaj veľmi zaviazaná. Smiem vás pozvať na šálku čaju?" Dúfala, že odmietne. "Nerád by som vás obťažoval," znova sa usmial. "Ak sa nemýlim, o dva dni sa chystáte do Londýna, však?" Aha, Susanna mu to zrejme povedala. Pán Hatchard, jej londýnsky spolupracovník, našiel zamestnanie pre dve z jej starších neplatiacich žiačok, ale nechcel jej prezradiť mená nádejných zamestnávateľov, hoci sa ho na to v poslednom liste jasne spýtala. Samozrejme, platiace žiačky mali rodiny, ktoré sa postarajú o ich záujmy. A ostatným dievčatám bola rodinou ona – nikdy nepustila zo školy dievča, ktoré si nenašlo zamestnanie alebo mala voči miestu, čo si našli, nejaké výhrady. Eleanor Claudii navrhla, aby šla s Florou Bainsovou a Ednou Woodovou do Londýna, zistila, kam presne majú nastúpiť ako guvernantky, a keby sa jej niečo nepáčilo, nech zruší súhlas. Do konca školského roka ešte chýbalo pár týždňov, ale Eleanor sa ponúkla, že počas Claudiinej neprítomnosti sa postará o hladký chod školy – nepredpokladali, že sa tam Claudia zdrží dlhšie ako týždeň. Claudia s jej návrhom súhlasila, sčasti preto, lebo sa chcela s pánom Hatchardom osobne porozprávať aj o inej záležitosti. "Áno," odvetila teraz markízovi. "Whitleaf vám chcel poslať koč," oznámil jej markíz, "ale ubezpečil som ho, že sa nemusí obťažovať." "Samozrejme," súhlasila Claudia. "Už som si koč objednala." "Tak potom tú objednávku zruším, ak dovolíte, madam," ponúkol sa. "Plánujem sa vrátiť do mesta v ten istý deň, tak vám s najväčšou radosťou ponúknem svoj koč i ochranu počas cesty." Božeuchovaj! "To naozaj nie je potrebné," vyhlásila dôrazne. "Už som všetko dohodla." "Prenajaté koče sú známe tým, že nemajú dobré perovanie ani iné vymoženosti pohodlných kočov," vysvetľoval jej. "Zvážte to, prosím vás." "Možno neviete, pane, že ma na ceste majú sprevádzať dve študentky." "Áno, lady Whitleafová sa mi o tom zmienila. Rady štebocú? Alebo, čo je horšie, chichocú sa? Mladé dámy k tomu majú sklony." "Moje dievčatá sa vedia v spoločnosti správať slušne, lord Attingsborough," odsekla odmerane. Až vtedy si všimla, ako sa mu smejú oči, a pochopila, že len žartoval. "O tom nepochybujem, madam," ubezpečil ju. "A verím vám. Ale buďte taká láskavá a dovoľte, aby som vás všetky tri osobne priviedol až k dverám lady Whitleafovej. Moja galantnosť na ňu iste zapôsobí a určite to rozchýri medzi mojou rodinou i priateľmi." Teraz hovoril úplné nezmysly. Ale ako má slušne odmietnuť? Zúfalo pátrala v hlave po nespochybniteľnom dôvode, ktorý by jej pomohol, aby sa ho zbavila. Ale nezišlo jej na um nič, čo by nepôsobilo nevhodne či priamo hrubo. Radšej by cestovala aj tisíc kilometrov v koči bez pérovania než s ním. Prečo? Vari na ňu až tak zapôsobil jeho titul a vysoké postavenie? Pri tom pomyslení sa naježila. Teda jeho. mužnosť? Nepríjemne nástojčivo si uvedomovala, že mužnosti má naozaj nadostač. Ale veď to je smiešne! Je to len urodzený muž, ktorý ponúka službu obstarožnej starej dievke, ktorá je zhodou okolností priateľkou manželky jeho bratanca z tridsiateho kolena. Ale držala v ruke Susannin list a uvedomovala si, že tá mu zrejme dôveruje. Obstarožná stará dievka? Mala pocit, že medzi nimi dvoma možno ani nie je veľký vekový rozdiel. Tak to je zaujímavé. Tento muž môže mať okolo tridsaťpäť rokov a je na vrchole svojej mužnej krásy, a ona. Hľadel na ňu s nadvihnutým obočím a smejúcimi sa očami. "No dobre," súhlasila napokon stroho. "Ale možno oľutujete svoju ponuku." Usmial sa ešte širšie a Claudia si pobúrene uvedomila, že príťažlivosť toho muža je bezhraničná. Mala podozrenie, že šarm mu doslova sála z každého póru, a preto mu nemožno dôverovať ani chvíľku. Počas cesty do Londýna bude striehnuť na svoje žiačky orlím zrakom. "Dúfam, že nie, madam," odvetil. "Vyrazíme zavčasu?" "Mala som to v úmysle," ubezpečila ho. Nato neochotne dodala: "Ďakujem, lord Attingsborough. Ste veľmi láskavý." "S radosťou, slečna Martinová." Znova sa hlboko uklonil. "Smiem na revanš požiadať o láskavosť aj ja vás? Mohli by ste mi ukázať svoju školu? Musím sa priznať, že myšlienka zriadiť inštitúciu, ktorá poskytuje vzdelanie dievčatám, má fascinuje. Lady Whitleafová sa o vašej škole vyjadruje s veľkým obdivom. Ak som správne vyrozumel, kedysi tu učila." Claudia sa pomaly nadýchla. Aký dôvod môže mať tento muž na prehliadku dievčenskej školy? Jedine zvedavosť. Alebo je za tým čosi horšie? Ale prijala od neho láskavosť, a to veľkú – nepochybovala o tom, že jeho koč bude oveľa pohodlnejší ako ten, čo pôvodne objednala, a že na každom mýte či v hostinci, kde sa zastavia, sa k nim budú správať úctivejšie. A je to Susannin priateľ. Ešte pred chvíľou si myslela, že tento deň už ani nemôže byť horší. A teraz toto! "Prirodzene, rada vás povodím po škole," odvetila stroho a obrátila sa k dverám. Už-už ich chcela otvoriť, ale naklonil sa poza ňu, takže ju zaplavil oblak nesmierne príjemnej a bezpochyby nekresťansky drahej kolínskej, otvoril dvere a s úsmevom jej dal prednosť. Aspoňže vyučovanie sa už skončilo a všetky dievčatá teraz olovrantujú v jedálni. Ale keď otvorila dvere do umeleckej dielne, veľmi rýchlo si uvedomila, že sa mýli. Onedlho sa malo konať záverečné zhromaždenie školy a posledný týždeň sa konali prípravy a skúšky programu. Niekoľko dievčat maľovalo s pánom Uptonom kulisy. Všetky sa obrátili, aby zistili, kto prichádza, a potom vyvaľovali oči na vzácneho návštevníka. Claudia bola nútená mužov predstaviť. Podali si ruky, nato markíz podišiel bližšie a obdivoval ich veľdielo, dokonca položil zopár rozumných otázok. Keď o pár minút odchádzal z miestnosti, pán Upton sa naňho žiarivo usmieval a dievčatá naňho vrhali zbožné pohľady. V hudobnom salóne zas natrafili na spevácky zbor, ktorý za neprítomnosti mademoiselle Pierrovej nacvičoval madrigal pod vedením slečny Wildingovej. Vo chvíli, keď Claudia otvorila dvere, mali príležitosť vypočuť si disharmóniu v celej sile – dievčatá sa vzápätí rozchichotali a slečna Wildingová očervenela a tvárila sa rozladene. Claudia s nadvihnutým obočím predstavila učiteľku markízovi a vysvetlila mu, že pôvodná zbormajsterka je indisponovaná. Ale hnevala sa na seba, že považovala za potrebné, aby mu to vysvetlila. "Pri speve madrigalu človek cíti nesmierne uspokojenie," prihovoril sa markíz dievčatám, "ale aj frustráciu, však? Možno iba dve speváčky v celom zbore spievajú to isté a šesť či sedem ostatných spieva čosi úplne iné. A ak zlyhá ten jediný spojenec, nie je šanca napraviť to. Musím sa priznať, že ja som počas štúdia nemal veľké úspechy na poli umenia. Hneď počas môjho prvého nácviku v zbore mi navrhli, či to radšej nechcem skúsiť v kriketovom mužstve, ktoré malo v tom čase tréning." Dievčatá sa zasmiali a viditeľne sa uvoľnili. "Stavím sa, že máte v repertoári niečo, čo viete zaspievať úplne dokonale," pokračoval. "Bolo by mi veľkou cťou, keby som si to mohol vypočuť." A usmial sa na slečnu Wildingovú. "Kukučku, slečna," ozvala sa Sylvia Hetheridgeová a ostatné súhlasne zamrmlali. A skutočne skladbu zaspievali bez jedinej chybičky. Keď skončili, všetky sa ako jedna obrátili k markízovi, akoby bol sám kráľ, a on im s úsmevom zatlieskal. "Bravó!" zvolal. "Ste skutočne skvelé speváčky a máte krásne hlasy. Teraz som si už naozaj istý, že som dobre urobil, ak som sa dal na kriket." Dievčatá sa pobavene zasmiali, a keď s Claudiou odchádzal, znova naňho upierali zbožné pohľady. V tanečnej sále bol pán Huckerby a učil skupinu dievčat zložité tanečné kroky – tanec mali predviesť na koncoročnom zhromaždení. Markíz mu potriasol ruku, s úsmevom lichotil dievčatám, až kým aj tie za ním nehľadeli – ako ináč – zbožne. Keď mu Claudia ukazovala prázdne triedy a knižnicu, položil jej niekoľko rozumných otázok. Potom prebehol pohľadom po chrbtoch kníh. "V hudobnom salóne som si všimol klavírne krídlo," poznamenal, keď kráčali do krajčírskej dielne, "ale aj zopár iných nástrojov – konkrétne husle a flautu. Dávate tu žiačkam aj individuálne hodiny hudby?" "Pravdaže," prikývla. "Poskytujeme našim žiačkam všetko, čo potrebujú vedieť dobre vychované mladé dámy." Vo dverách krajčírskej dielne zastal a poobzeral sa, ale nevkročil dnu. "A učíte tu aj niečo iné okrem šitia a vyšívania?" spýtal sa. "Napríklad štrikovanie alebo háčkovanie?" "Jedno i druhé," ubezpečila ho. A keď zatvoril dvere, zaviedla ho do zasadacej sály. Keď budova bola obytným domom, tá miestnosť plnila úlohu plesovej sály. "Je to veľmi príjemne riešená miestnosť," povedal, poobzeral sa okolo seba a napokon uprel pohľad na vysoký klenutý strop. "Vaša škola sa mi naozaj páči, slečna Martinová. Všetko je príjemne presvetlené, vládne tu srdečná atmosféra. Ďakujem, že ste ma po nej povodili." Vtedy sa na ňu šarmantne usmial a Claudia sa naňho úmyselne zahľadela čo najprísnejšie. "Som rada, že pochvaľujete moju školu," odvetila. "Ospravedlňujem sa, že som vás okradol o kopu času," povedal. Naznačil, aby prešla cez dvere do vstupnej haly prvá, a Claudia cítila, že sa správala nespôsobne, lebo tie posledné slová vyslovila ironicky, a on to vedel. Ale prv ako sa dostali do vstupnej haly, museli počkať, kým z jedálne vyjdú mladšie žiačky a zamieria do študovne, kde sa bude venovať tomu, čo nestihli urobiť počas dňa, alebo čítať listy či vyšívať. Všetky obrátili hlavy a vyvaľovali oči na vzácneho návštevníka. Markíz sa na ne prívetivo usmieval, takže sa rozchichotali a prihládzali si šaty či vlasy. To len dokazuje, pomyslela si Claudia, že ani dvanásťročné dievčatká neodolajú čaru príťažlivého muža. Pre budúcnosť tohto ženského pokolenia veru neblahé znamenie! Pán Keeble zamračene stál s markízovým cylindrom a paličkou v ruke pri bráne, akoby urodzenému mužovi naznačoval, nech sa ani len neopováži predlžovať svoju návštevu. "Takže sa uvidíme o dva dni, slečna Martinová?" Markíz si vzal klobúk a paličku a obrátil sa k nej, pán Keeble zatiaľ otvoril bránu, pripravený okamžite ju za ním zaplesnúť. "Budeme pripravené," mierne sa uklonila. A konečne bol preč. Claudia mu veru nebola veľmi priaznivo naklonená. Čo to všetko malo znamenať? Ľutovala, že nemôže čas o polhodinu vrátiť a odmietnuť jeho ponuku zviezť ju a jej žiačky do Londýna. Lenže nešlo to. Vošla do pracovne a pozrela sa do malého zrkadla za dverami, ktoré veľmi málo využívala. Bože dobrý! Vlasy mala pricapené na hlave, zopár prameňov sa jej uvoľnilo z uzla na šiji. Na jednej strane nosa mala atramentovú šmuhu, golierik šiat nakrivo. Jednou rukou si ho upravila, pravdaže, trochu neskoro. Hrozný chlap! Nečudo, že pri pohľade na ňu sa mu oči stále smiali. Spomenula si na Susannin list a zlomila pečať. Joseph Fawcitt, markíz z Attingsboroughu, syn a dedič vojvodu z Anburey, prečítala si v prvom odseku – a zvraštila čelo. Ďalej tam stálo, že sa chystá ponúknuť jej možnosť zviezť sa jeho kočom do Londýna, a Claudia by v nijakom prípade nemala jeho ponuku odmietnuť. Je to láskavý a šarmantný muž, môže mu veriť. Claudia nadvihla obočie, stisla pery. Susanna však písala hlavne preto, aby jej oznámila, že Frances a Lucius – jej manžel gróf Edgecombe – sa vrátili z Európy a Susanna s Petrom sa rozhodli usporiadať vo svojom dome koncert, na ktorom Frances vystúpi. Claudia jednoducho musí zostať v meste, aby si ju vypočula, ale aj preto, aby sa zúčastnila na niektorých udalostiach spoločenskej sezóny. Ak bola Eleanor Thompsonová ochotná ujať sa vedenia školy na týždeň, určite nebude mať námietky postarať sa o chod školy aj ďalší týždeň, keď sa školský rok skončí. Naozaj lákavé pozvanie, to Claudia musela uznať. Frances bola prvá z jej učiteliek a priateliek, ktorá sa vydala. S podporou svojho pozoruhodne osvieteného manžela sa z nej stala svetoznáma speváčka, ktorú volali koncertovať po celej Európe. Každý rok s grófom niekoľko mesiacov cestovali z jedného hlavného mesta do druhého – Claudia ju naposledy videla pred rokom. Veľmi rada by videla Frances aj Susannu a strávila pár dní v ich spoločnosti. Ale aj tak. Dvere na pracovni nechala otvorené. Eleanor zľahka zaškrabkala a strčila dnu hlavu. "Dnes za teba vezmem študovňu, Claudia," ponúkla sa. "Mala si ťažký deň. Vidím, že tvoj urodzený návštevník ťa nezožral zaživa. Po celej škole sa šíria chýry, aký bol úžasný." "Susanna ho sem poslala," vysvetlila Claudia a zvraštila tvár. "Ponúkol sa, že ma pozajtra vezme s dievčatami do Londýna vo svojom koči." "Bože dobrý!" zvolala Eleanor. "A ja som ho zameškala. Bol vysoký, čiernovlasý, príťažlivý.?" "Presne tak," prikývla Claudia. "Navyše je to syn vojvodu." "To mi stačí!" Eleanor zdvihla ruky. "Určite je to ničomník. Hoci pevne verím, že jedného dňa sa mi podarí presvedčiť ťa, že vojvoda z Bewcastlu taký nie je." Claudia iba čosi zamrmlala. Vojvoda z Bewcastlu bol Claudiiným zamestnávateľom, keď bola krátko guvernantkou jeho sestry lady Freyje Bedwynovej. Nerozišli sa v dobrom a odvtedy nemala rada nielen jeho, ale ani všetkých mužov v jeho postavení. Hoci v skutočnosti sa jej antipatia k vojvodom nezačala pri ňom. Ale z celého srdca ľutovala Eleanorinu mladšiu sestru, ktorá sa zaňho vydala. Chuderka vojvodkyňa bola veľmi príjemná dáma – a kedysi bola takisto učiteľkou. "Frances sa vrátila do Anglicka," povedala priateľke. "A vystúpi na koncerte, ktorý Susanna s vikomtom usporiadajú. Susanna chce, aby som zostala v Londýne dlhšie a navštívila s ňou niektoré spoločenské udalosti. Len škoda, že sa nekonajú až po skončení školského roka. Lenže vtedy sa skončí aj londýnska spoločenská sezóna. Pravda, netúžim sa ukazovať medzi smotánkou. Už len pri tej predstave mi naskakujú zimomriavky. Ale rada by som sa stretla s Frances i so Susannou a strávila s nimi pár pekných chvíľ. Možno sa mi to podarí neskôr, keď budú na vidieku." Eleanor tľoskla jazykom. "Samozrejme, že musíš zostať v Londýne dlhšie, Claudia," vyhlásila rázne. "Lady Whitleafová to navrhovala už dávnejšie a ja som s ňou súhlasila. Bez problémov sa na pár týždňov ujmem vedenia školy a na konci roka prednesiem primerane precítený prejav. Aj ak chceš zostať dlhšie než pár týždňov, pokojne mi to povedz. S Lilou tu zostaneme celé leto a postaráme sa o neplatiace žiačky. Christine mi znova navrhla, aby som s nimi prišla na pár týždňov do Lindsey Hallu, kým budú s Wulfricom letovať v niektorom inom sídle. Aspoň budem môcť pobudnúť aj so svojou mamou." Christine a Wulfric boli vojvodkyňa a vojvoda z Bewcastlu a Lindsey Hall bol ich hlavným sídlom v Hampshire. Keď Claudia počula o tom pozvaní prvý raz, prekvapilo ju to a rozmýšľala, či sa vojvodkyňa vôbec poradila s vojvodom, prv ako sestru pozvala. Ale je pravda, že neplatiace žiačky už raz navštívili Lindsey Hall, a to presne pred rokom pri príležitosti Susanninej svadby. Vojvoda bol vtedy dokonca vo svojom sídle. "Musíš zostať v Londýne dlhšie," nástojila Eleanor. "Musíš mi sľúbiť, že tam zostaneš aspoň dva týždne. Dotklo by sa ma, keby si sa vrátila skôr. Myslela by som si, že mi nedôveruješ. Veď ja sa o tvoju školu dobre postarám." "Pravdaže ti verím," ubezpečila ju Claudia a cítila, že váha. Ale ako by teraz mohla prísť skôr? "Musím sa ti priznať, že sa už na to teším." "Ani sa nečudujem," vyhlásila Eleanor dôrazne. "Bude ti tam skvele. Tak teda platí. Ale teraz už bežím do študovne. Podľa toho, ako sa dnešný deň vyvíja, ani ma neprekvapí, ak nájdem v študovni rozbité lavice alebo študentky mlátiace sa knihami po hlavách." Keď Eleanor odišla, Claudia si sadla za stôl a znova otvorila list od Susanny. Skutočne zvláštny deň! Akoby mal štyridsaťosem hodín! O čom sa len bude s markízom rozprávať počas nekonečnej cesty do Londýna? Ako sa dokáže postarať, aby Flora netrkotala a Edna sa nechichotala? Ach, keby markíz z Attingsboroughu mal aspoň šesťdesiat rokov a vyzeral by ako škrečok. Vtedy by možno na ňu nepôsobil tak zastrašujúco. Hoci len čo sa jej mihlo hlavou to slovo, znova sa naježila. Môže ju nejaký muž zastrašovať? Len zato, že je markíz? A dedič vojvodu? Tak to potešenie mu neurobím, pomyslela si pobúrene, akoby vyslovil želanie, aby sa mu ponížene plazila pri nohách.