Snehová cisárovná

Japonsko, rok 1699. Samurajský detektív Sano Ičiró sa stáva šógunovým kancelárom a spolu s veľkým vplyvom na jeho dvore získava aj mocných nepriateľov, ktorí, ako sa čoskoro ukáže, stoja za náhlym zmiznutím jeho malého syna. Ak chce Sano získať Masahira späť, nezostáva mu nič iné, iba čo najskôr vyriešiť komplikovaný prípad vraždy mladej ženy. Úryvok Pre Reiko boli najhoršie večery. Každým sa zavŕšil ďalší deň bez Masahira. Čakali ju nekonečné tmavé hodiny do úsvitu, ktorý prinášal novú nádej, že jej syna nájdu. Teraz kľačala pod zažatou lampou v detskej izbe, ponorená do zúfalstva, a na kolenách držala ročnú dcérku. No ani dievčatko jej neprinášalo útechu. Akiko sa vrtela a plakala. Neutíchala, hoci ju kolísala a spievala jej. Drobná tvárička jej očervenela od plaču, ústa mala otvorené dokorán, zo zažmúrených očí jej tiekli slzy. "Pst, Akiko, utíš sa," prihovárala sa jej Reiko. No Akiko sa rozplakala ešte usedavejšie, hoci na to nemala očividný dôvod. Bola náladová, nedožičila jej pokoj ani na okamih. Reiko uvažovala, či na príčine nie sú problémy, ktoré prežívala v čase ťarchavosti. Akiko bola celkom iná ako jej brat, ten bol ako bábätko živší, no mala s ním oveľa menej problémov. Spomienka na malého Masahira spôsobila Reiko také muky, až zastonala, akoby ju udreli. Uvedomovala si, že by mala byť vďačná aspoň za toto jedno dieťa, no v srdci cítila nesmiernu bolesť a nezostávalo v ňom miesto pre vďačnosť. "Akiko, prosím ťa, prestaň plakať," bedákala Reiko. Do miestnosti chvatne vošla jej priateľka Midori. "Daj mi ju na chvíľu." Kľakla si, jednou rukou si privinula Akiko, druhou objala Reiko. "Netráp sa," povedala. "Nájdu ho." "Ale trvá to už strašne dlho." Reiko lomcoval plač. Po každom záchvate si myslela, že prameň sĺz jej vyschol, no ukázalo sa, že je nevyčerpateľný. Akiko sa rozplakala ešte usedavejšie a Reiko vedela, že stav dieťaťa zhoršuje aj jej zúfalstvo. Nevedela však premôcť plač. "Tak veľmi sa bojím, že ho nikdy neuvidím." "Pravdaže uvidíš," utešovala ju Midori s presvedčením a nástojčivosťou. "Onedlho sa vráti." Objala priateľku. "Ale netuším, či ťa spozná. Si vychudnutá, cítim všetky tvoje kosti. Jedla si dnes niečo?" Reiko pokrútila hlavou. Keď zobrala jedlo do úst, stiahlo jej hrdlo a sotva vládala prežrieť. Akoby sa jej rozplynuli svaly. Bola vyziabnutá a zoslabnutá, nie taká bucľatá a zdravá ako v čase, keď nosila pod srdcom Masahira. Akoby oťarchavela od zármutku. "Musíš sa držať pri sile," nabádala ju Midori. "Prinesiem ti trochu polievky." "Nie, ďakujem." Reiko preglgla a po lícach sa jej skotúľali ďalšie slzy. Utrela si ich kostnatou rukou. Kedysi prekypovala energiou, trénovala bojové umenia, chodila po meste a pomáhala ľuďom v núdzi, ako dosiaľ nik nechyroval o nijakej inej žene, nehovoriac o manželke vysokého vládneho úradníka. Teraz si pripadala krehká a zraniteľná, a keby vyšla na ulicu, určite by spadla, zosypala sa alebo by ju zadlávil cválajúci kôň. No horšia ako smútok, čo jej ochromil telo, bola hrôza zožierajúca jej dušu. "Ach, Midori-san," zvolala, "čo ak je Masahiro.? Čo ak je.?" Nevládala vysloviť desivé slová. Midori sa obrátila a oznámila: "Prišiel kancelár Sano." Reiko zdvihla hlavu a v dverách uvidela stáť manžela. Dieťa prestalo plakať a vystrelo k nemu drobné rúčky. Sano vstúpil do miestnosti a zobral dieťa od Midori. Akiko otca zbožňovala. Bľabotala a hrala sa mu s uzlom vlasov. Reiko prestala vzlykať, zadívala sa na manžela, ako to robila každý deň, a hľadala mu na tvári znamenie dobrej správy. Obrnila sa proti ďalšiemu sklamaniu. Keď si tentoraz kľakal pre ňu, videla mu v očiach obavy o jej zdravotný stav, no zároveň svietili nadšením. Slzy na lícach jej uschli, srdce sa jej rozbúchalo. "Čo sa stalo?" opýtala sa a takmer nedýchala od nádeje. "Viem, kde je Masahiro," odvetil Sano. .