Polnočné slnko

Sedemdesiate roky, ďaleký sever Nórska, opustená dedina Kasund. Jej obyvatelia sú laestadiáni, členovia náboženskej sekty, ktorá zväzuje ich životy prísnymi pravidlami. Jedného dňa ich pokoj naruší cudzinec Ulf. Tvrdí, že prišiel loviť vtáky. Na lovca však nevyzerá, dokonca nemá ani pušku. Nikomu nechce prezradiť, že jedinou korisťou, ktorú tu chcú uloviť, je on sám. Zradil totiž Rybára, najväčšieho zločinca v Osle. Netuší, na ktorej strane budú stáť miestni a či mu pomôžu zbaviť sa skutočného lovca. Medzi ním a jeho osudom stojí len ovdovená matka Lea a jej syn Kurt.Polnočné slnko nikdy nezapadá a Rybárovi muži sa blížia.Z nórskeho originálu Mere blod (H. Aschehoug & Co.,W. Nygaard, Oslo, 2015) preložil Jozef Zelizňák.Ukážka z textu.Zdvihol som zrak k ukrižovanému, čo mi visel priamo nad hlavou. Vtedy som pochopil, že kvapká z klenby. Deravá strecha, vlhkosť, farba hliny alebo železa. Prevrátil som sa na druhý bok, aby som neležal na boľavom ramene, a prehodil si rúcho cez hlavu, nech ma neruší slnko. Zatvoril som oči.Tak. Nelám si hlavu. Zabudni na všetko.Máš strechu nad hlavou.Strhol som si z hlavy rúcho a zalapal po dychu.Kurva.Nehybne som civel do stropu. Po pohrebe som nemohol spávať a užíval som válium. Neviem, či som sa stal závislým, no už sa mi bez liekov zaspávalo ťažko. Ak som nebol na smrť unavený.Opäť som sa zakryl rúchom a zažmúril som oči. Sedemdesiat hodín na úteku. Tisícosemsto kilometrov. Pár hodín spánku na sedadlách vlaku a v autobuse. Mal by som spať ako zarezaný.Potrebujem myslieť pozitívne.Pokúšal som sa spomenúť si, aké to bolo kedysi. A ešte predtým. Márne. Na myseľ mi prichádzalo len to ostatné. Muž v bielom. Smrad rybaciny. Čierna hlaveň pištole. Rinčanie skla, pád. Zahnal som myšlienky, vystrel som ruku a zašepkal jej meno. .Vtedy konečne prišla.