Kriedové správy

V roku 1986 sú Eddie a jeho priatelia ešte iba chlapci na prahu dospievania. Dni trávia bicyklovaním okolo svojej ospalej anglickej dedinky a vymýšľaním vzrušujúcich hier. Keď kamarát Gav dostane na dvanáste narodeniny vedierko plné kried, po prvých rozpakoch ich darček nadchne. Na dohovorených miestach si kreslia kriedou panáčiky, svoj tajný kód obsahujúci správy, ktorým rozumejú iba oni. Potom ich však jeden tajomný kriedový panáčik privedie rovno k rozštvrtenému telu a tým sa ich životy navždy zmenia. V roku 2016 je Eddie už dospelý, trochu osamelý muž a myslí si, že s deprimujúcimi zážitkami z minulosti sa vyrovnal. Nečakane však dostane list, ktorý obsahuje kresbu jediného kriedového panáčika. Keď sa ukáže, že rovnakú správu dostali aj jeho priatelia, všetci to považujú za hlúpy žart. kým jedného z nich nenájdu mŕtveho. Vtedy si Eddie uvedomí, že zachrániť sa znamená konečne zistiť, čo sa naozaj pred mnohými rokmi stalo. Z anglického originálu The Chalk Man (Michael Joseph, Penguin Random House, UK 2017) preložila Jana Seichertová. Ukážka z textu V tom čase sme už kreslili kriedou čísla a iné symboly. Keď ste dieťa, vaše nápady trochu pripomínajú semená vysypané do vetra. Niektoré nepadnú na úrodnú pôdu; vietor ich odnesie, zabudnete na ne a už sa o nich nikdy nezmienite. Iné však zapustia korene, vyklíčia a rozmnožia sa. Kriedové kresby patrili medzi čudné nápady, ktoré sme dostali všetci a takmer naraz. Pravdaže, najprv sme nakreslili panáčiky s obrovskými penismi a slovo Zmiznite! na ihrisku. Keď som však nezáväzne navrhol, že by sme si mohli pomocou nich posielať tajné správy, kriedovým panáčikom zrazu narástli nohy. Každý člen našej bandy mal svoju vlastnú farbu kriedy, takže sme hneď zistili, kto nám nechal správu, pričom každá kresba mala iný význam. Napríklad panáčik vedľa kruhu znamenal, že sa stretneme na ihrisku. Veľké množstvo čiar a trojuholníkov znázorňovalo les. Mali sme symboly aj na stretnutie v obchode a v parku aj značky varujúce pred Seanom Cooperom a jeho bandou. Priznávam, že sme vymysleli aj symboly pre nadávky, čo nám umožňovalo písať Choď do riti aj vulgárnejšie slová na chodníky pred domami ľudí, ktorých sme nemali radi. Pýtate sa, či sme kreslením tých znakov neboli trochu posadnutí? Myslím, že áno. Ale presne to robia deti: niekoľko týždňov alebo mesiacov žijú nejakou myšlienkou, kým z nej nevyžmýkajú všetko, čo sa dá, a stane sa nepoužiteľnou. Slovenský text.