Dvojnásobná výhra

Posledný román Dicka Francisa vychádza, žiaľ, už po jeho smrti (14. 2. 2010). Napísal ho spolu so synom Felixom. Keď k bookmakerovi Nedovi Talbotovi počas dostihov v Ascote pristúpi neznámy muž a predstaví sa ako jeho otec, Ned ešte netuší, že tentoraz budú v stávke nielen veľké peniaze, ale aj jeho život.Román Dvojnásobná výhra je tretím spoločným románom otca a syna Francisovcov. Pre otca Dicka bol súčasťou hviezdneho comebacku, ktorý po päťročnej prestávke (2001-2005) predznamenal ešte sólovo napísaný román Koniec stávok (2006). Pre syna Felixa je potvrdením jeho majstrovstva, ktoré zažiarilo už v ich prvom spoločnom románe Na mŕtvom bode (2008) a vyvrcholilo o rok neskôr románom Džokej v talári. Dick Francis sa, žiaľ, slovenského vydania Dvojnásobnej výhry nedožil. Zomrel 14. februára 2010. Dick Francis (nar. 30. októbra 1920), profesionálny džokej, autor 43 románov z dostihového prostredia, nositeľ vysokých britských vyznamenaní, navštívil spolu so synom Slovensko dvakrát, v roku 1995 a 2001. Pri druhej návšteve bol s jedným miliónom predaných výtlačkov vyhlásený za najpopulárnejšieho zahraničného autora na Slovensku. Syn Felix Francis je rozhodnutý aj po otcovej smrti pokračovať v jeho literárnych šľapajach.Úryvok:Doparoma, pomyslel som si, keď som padol na zem. Chce ma olúpiť.Ten idiot nevie, že bookmakeri mali dnes hrozný deň? Zostávalo len veľmi málo, čo mohol ukradnúť. Urobil by lepšie, keby ma okradol ráno cestou na dostihy, keď som mal vo vreckách slušnú kôpku. Kľačal som na zemi a hlava mi visela medzi plecami. Na tvári som cítil teplú čerstvú krv, stekala mi z brady na zem a vsiakla do trávy.Podvedome som čakal ďalší úder do hlavy alebo kopnutie do brucha. Hoci ruky mi celkom nefungovali, podarilo sa mi strčiť pravú ruku do hlbokého vrecka nohavíc, kam som si dal obálku s malou kôpkou zvyšných bankoviek. Skúsenosť ma naučila, že je lepšie vzdať sa peňazí skôr, ako zostať ležať a nechať sa zbiť, aby si ich neskôr aj tak vzali. Vytiahol som obálku z vrecka a hodil ju na trávu."To je všetko, čo mám." Keď som to hovoril, cítil som v ústach slanú krv. Zvalil som sa na bok. Nechcel som vidieť útočníkovu tvár. Skúsenosť ma tiež naučila, že pozitívna identifikácia zvyčajne vedie k ďalšiemu kopaniu. Nemusel som sa však báť. Ten mladý muž, a podľa jeho sily a svižnosti som si bol istý, že je to mladý muž, mal na tvári šál a hlavu mu zakrývala kapucňa tmavosivej bundy. Nevedel by som ho identifikovať, aj keby sa obrátil ku mne. Lenže on stál pred mojím otcom. "Tu máte," zakričal som naňho. "Vezmite si to a nechajte nás."Trošku sa pootočil ku mne a potom sa opäť venoval môjmu otcovi."Kde sú peniaze?" zasyčal naňho."Tam," ukazoval som na obálku.Muž ma ignoroval."Choď do pekla," povedal mu otec a kopol ho do slabín."Ty sviniar," zasyčal muž nahnevane.Dvakrát udrel otca do žalúdka."Kde sú tie prekliate peniaze?" znova zasyčal útočník.Tentoraz otec nepovedal nič. Iba ochabnuto sedel na zemi, chrbtom opretý o plot."Nechajte ho," kričal som na postavu v kapucni. "Tamto sú," ukázal som na bielu obálku na tráve. Muž ma naďalej ignoroval, zvrtol sa k otcovi, a tak som vykríkol z plných pľúc: "Pomoc! Pomoc! Pomoc!"Parkovisko bolo prevažne opustené, no ešte tam zostali nejakí ľudia z akcií v sektore majiteľov a trénerov. Otočili hlavy a tri či štyri statočné duše urobili zopár krokov k nám. Nepochybne by prišli a pomohli útočníkovi s bitkou, keby vedeli, že obeť je bookmaker, pomyslel som si ironicky.Muž pozrel ponad plece na blížiacu sa skupinku a rozbehol sa pomedzi zvyšné autá, až zmizol za dreveným plotom na druhej strane parkoviska. Ja som sedel na tráve a hľadel za ním. Ani sa neobzrel.Obálka s peniazmi ležala na tráve vedľa mňa. To nebol bohvieaký zlodej, pomyslel som si. Naklonil som sa, zobral som obálku a strčil ju naspäť do hlbokého vrecka nohavíc. Pokúšal som sa vstať, preklínajúc zelené škvrny od trávy na kolenách nohavíc.Podišli k nám traja z oslavujúcich vo vestách, stále držiac poháriky šampanského."Ako vám je?" spýtal sa jeden. "Máte poriadnu ranu na tvári."Stále som cítil krv, ktorá mi teraz stekala po krku."Myslím, že budem v poriadku," odvetil som. "Ďakujem. Prepadol nás, ale nezobral nič." Urobil som zopár krokov k otcovi. "Si v poriadku. otec?" spýtal som sa ho. Slovo otec mi znelo čudne. Pozrel na mňa vystrašenými očami."Čo je?" spýtal som sa ho naliehavo a pristúpil som bližšie.Držal sa za brucho a odtiahol ruku. Krémové ľanové sako rýchlo červenelo. Ten mladý muž pichol otca do brucha.