Lovci nacistov

Po vyše sedemdesiatich rokoch od skončenia druhej svetovej vojny sa pomaly končí éra lovcov nacistov. Nastal čas vyrozprávať ich spletité príbehy. Mocnosti, ktoré zvíťazili v druhej svetovej vojne, stratili po norimberských procesoch a nástupe studenej vojny záujem stíhať nacistických vojnových zločincov. Mnohí páchatelia, najmä tí s nižšími hodnosťami, sa zamiešali medzi milióny ľudí, čo sa usilovali vybudovať si nový život v povojnovej Európe. Tí, ktorí sa cítili veľmi ohrození, utiekli zo starého kontinentu. Kniha Lovci nacistov sa zameriava na skupinku mužov a žien, ktorí sa nestotožnili s tým, že vojnové zločiny majú upadnúť do zabudnutia, a rozhodli sa pátrať po ich páchateľoch aj v tých najvzdialenejších kútoch zemegule. Nagorski zaznamenáva dramatické príbehy slávnych lovcov nacistov – Simona Wiesenthala a Beate a Sergea Klarsfeldovcov – spolu s tými, ktorí neboli natoľko známi verejnosti. Patria medzi nich mladí americkí prokurátori Benjamin Ferencz a William Denson, žalobcovia v norimberských a dachauských procesoch; poľský investigatívny sudca Jan Sehn, ktorý viedol vypočúvanie veliteľa Osvienčimu Rudolfa Hössa; nemecký sudca a prokurátor Fritz Bauer, ktorý prinútil svojich krajanov, aby sa ako národ konfrontovali s dedičstvom masových vrážd; agent Mossadu Rafi Ejtan, veliteľ izraelského komanda, ktoré unieslo Eichmanna; a Eli Rosenbaum, šéf Oddelenia špeciálneho vyšetrovania Ministerstva spravodlivosti USA, ktorý sa zaslúžil o vyhostenie vojnových zločincov, čo si pokojne nažívali v Spojených štátoch. Lovci nacistov spočiatku túžili po odplate, no čoskoro sa ich úsilie zmenilo na neúprosný boj za spravodlivosť. Z anglického originálu The Nazi Hunters (Simon & Schuster, New York 2016) preložila Martina Zrubáková. Ukážka z textu Po prvom a najznámejšom súdnom procese – rozhodoval v ňom Medzinárodný vojenský tribunál a skončil sa 1. októbra 1946 vyhlásením rozsudkov pre najvyšších nacistických pohlavárov Göringa, Ribbentropa, Keitela a ďalších – nasledovalo ešte dvanásť procesov, v ktorých už rozhodovali americké vojenské tribunály. Jeden z nich spustil náhodný nález v Berlíne, ktorý zmenil Benjaminovi Ferenczovi život. Keď sa čerstvý ženáč Ferencz vrátil s manželkou do Nemecka, vyslali ho do Berlína, aby tam založil tím vyšetrovateľov vojnových zločinov. Na jar 1947 jeden z jeho najlepších ľudí pribehol do kancelárie a oznámil mu veľký objav. Pri skúmaní materiálov ríšskeho ministerstva zahraničných vecí v priestoroch neďaleko letiska Tempelhof narazil na zaujímavú sériu tajných dokumentov, ktorých odosielateľom bolo gestapo. Išlo o každodenné podrobné hlásenia o masovom strieľaní a prvých experimentálnych prípadoch splyňovania Židov, Cigánov a ďalších "nepriateľských" civilistov na východnom fronte. Touto úlohou boli poverené jednotky Einsatzgruppen, špeciálne komandá smrti, ktoré vykonávali popravy predtým, než sa na hromadné vraždenie začali používať plynové komory v koncentračných táboroch. Ferencz postupne nahadzoval do malej kalkulačky počty obetí uvedené v týchto správach o vraždení. "Keď som prekročil milión, prestal som rátať. To mi stačilo." Hneď sa náhlil do Norimbergu, aby o náleze informoval generála Taylora. Zároveň naňho naliehal, aby ho využil ako dôkazový materiál na ďalší proces. Tento náhodný objav poskytoval presné informácie o tom, ktorá jednotka a ktorí velitelia boli zodpovední za hromadné vraždenie Židov, Cigánov a ďalších ľudí v roku 1941, keď nemecké jednotky napadli Sovietsky zväz. Slovenský text.