Anjouovci – Princovia s kvetmi ľalie

Táto kniha má hneď niekoľkých hrdinov. Sú nimi príslušníci dynastie Anjouovcov, ľudí, ktorí sa za historicky krátke obdobie nezmazateľne zapísali do dejín Európy. Ich ambície, ctižiadostivosť či túžba po moci spôsobili, že putovali z rodného Francúzska cez Apeninský a Balkánsky polostrov až do Uhorska a Poľska, no tiež do južného Grécka, Jeruzalema a Konštantínopolu. Hlavnými piliermi rodu bolo niekoľko úspešných mužov, sprevádzaných ešte úspešnejšími manželkami, dedičkami kráľovstiev. Karol I. z Anjou, zakladateľ dynastie, bol typický rytier francúzskeho severu a princ, čo sa hrdo hlásil ku kapetovským koreňom. Jeho syn a nástupca Karol II. Chromý miloval rodné Provensalsko, ktoré do vlastníctva rodu priniesla jeho matka. Prirástlo mu k srdcu viac než Neapolsko, kde bol kráľom. Tretím pilierom dynastie bol jeho syn Róbert Múdry, pre ktorého sa stalo prístavné mesto pod Vezuvom skutočným domovom. Títo traja muži spoluurčovali osud štvrtého Anjouovca – Karola Róberta, predstaviteľa uhorskej rodovej línie. Všetkých týchto mužov okrem spoločného pôvodu spájal základ ich erbu – modrý štít posiaty zlatými ľaliovými kvetmi. Politický i súkromný život tohto rodu úzko súvisel aj so Slovenskom. Nie náhodou sa na mape dynastickej politiky Anjouovcov objavovali mestá Trenčín, Trnava, Zvolen či Košice ako miesta významných stretnutí a udalostí medzinárodného významu. Ukážka z textu Napriek vynaloženému úsiliu bola vláda jeho syna v Uhorsku neudržateľná, preto sa český a poľský kráľ Václav II. rozhodol, že ho zoberie so sebou domov. Odniesol aj uhorské korunovačné klenoty – korunu, meč a plášť svätého Štefana, ktoré v Uhorsku pokladali za posvätnú záruku skutočnej vlády v krajine. Dal tak jasne najavo, že jeho rod sa nevzdáva práv na dedičstvo Arpádovcov. Nech bolo zabavenie kráľovských insígnií a ich vyvezenie z Uhorska myslené akokoľvek, vyvolalo v kráľovstve veľké rozhorčenie a svojím spôsobom prispelo k zmareniu možného návratu mladého Václava. Zvesť o ich zmiznutí vyvolala vlnu rozhorčenia, ktorú využili najmä prívrženci Karola Róberta z Anjou. Aj pospolitý ľud bol zhrozený z toho, že český kráľ ako zlodej odniesol z krajiny klenoty považované za "záruku národného šťastia" a "slávu a česť zosmutneného kráľovstva", ako pateticky napísal ostrihomský arcibiskup. Po celom kráľovstve sa šírili výzvy o všeobecnej povinnosti vydobyť ich naspäť z Čiech. Slovenský text.