999 Neobyčajné ženy z prvého oficiálneho transportu do Osvienčimu

Dvadsiateho piateho marca 1942 takmer tisíc mladých nevydatých židovských žien a dievčat nastúpilo v Poprade do vlaku. Oblečené v najlepších šatách dôverčivo zakývali na rozlúčku svojim rodičom a vo vidine dobrodružstva odišli do sveta. Prihlásili sa na "prácu", lebo verili, že si odkrútia pár mesiacov v nejakej továrni a vrátia sa domov. Realita však bola celkom iná – poslali ich rovno do Osvienčimu, kde ich nútili otročiť. Vláda slovenského štátu zaplatila Nemcom 500 ríšskych mariek za každého takto "vysídleného" Žida alebo Židovku. Z 999 deportovaných žien a dievčat z prvého transportu prežilo len niekoľko. O prvom oficiálnom židovskom transporte do Osvienčimu sa vie len málo, ale tieto skutočnosti sú ešte aj dnes veľmi dôležité. V dobytčiakoch sa netlačili partizáni ani vojnoví zajatci, muži v ňom totiž vôbec neboli. Len necelá tisícka mladých dievčat a žien, ktoré slovenské vládne orgány poslali na takmer istú smrť. Bezmocné a bezvýznamné neboli len pre svoj židovský pôvod, ale aj preto, že to boli ženy. Heather Dune Macadam, uznávaná autorka z USA, odkrýva ich tragické príbehy založené na rozhovoroch s preživšími, na konzultáciách s historikmi, očitými svedkami a na rozhovoroch s príbuznými prvých žien deportovaných zo Slovenska do Osvienčimu. Jej kniha je dôležitým doplnkom v mozaike literatúry o holokauste a o histórii žien. Z anglického originálu 999: The Extraordinary Young Women of the First Official Jewish Transport to Auschwitz (Citadel Press, New York 2019) preložila Adriena Richterová. Ukážka z textu Nemalo to logiku. Prečo by niekto chcel zobrať na prácu mladé dievčatá? Vieme predsa, že mladí ľudia sú leniví a hašteriví. A dievčatá? Tie sú najhoršie! Chvíľu sa chichocú a vzápätí sa utápajú v slzách. Trápia ich kŕče a správajú sa nevyspytateľne. Väčšmi ich zaujíma manikúra a účes než práca, ktorú majú vykonať. Len sa pozrite na dlážku v kuchyni, ktorú mala Priska vydrhnúť! Alebo tuto, na umytom hrnci zostal nalepený kus kuglu, lebo slečna, čo ho umývala, sledovala cez oblok rabínovho syna Jákoba, namiesto aby sa sústredila na riad. Keby matky nenaučili svoje dcéry, ako treba upratovať a byť patrične hrdé na svoju prácu, väčšina dievčat by sotva pričuchla k robote! Ktorý mladý človek rád pracuje? A predsa sa svet krúti vďaka dievčatám. Keď sú milé a láskavé, nie je nič krajšie na svete. Keď vám vezmú ruku do svojich dlaní, odrazu máte pocit, že ste tou najmilovanejšou a najdôležitejšou osobou v celom vesmíre. Ešte aj hviezdy prestanú krúžiť po oblohe a zasnene si vydýchnu: "Len sa na to pozrite!" Čím väčšmi nám pribúdajú rôčky, tým sme závislejší od dievčat pre ich bystrú myseľ, veselé štebotanie, pre ich nádej. Pre ich nevinnosť. Práve preto bolo také ťažké uveriť chýrom, čo sa šírili po slovenských mestách a dedinách – chýrom, čo sa mali stať zákonom. Prečo by niekto bral mladé dievčatá na robotu? Prečo nie chlapcov? Je to smutné, vraveli si ľudia. .