Človek na ulici

V edícii Zlatým písmom vychádzajú základné diela slovenskej literatúry. Dielo Ivana Horvátha (1904 – 1960), spisovateľa, advokáta, diplomata, znalca výtvarného a filmového umenia, je dokladom modernistických tendencií v slovenskom umení. Horváthovo sociálne a umelecké cítenie sa premietlo do jeho literárnej koncepcie: svet nie je jednoznačný, každý ho vidí inak, niekto lyricky, niekto dramaticky, niekto číro realisticky. Táto viacpólovosť videnia sa v diele Človek na ulici (Bratia Jurgovci, Laco a Bratislava) odráža v autorskom mozaikovitom svete plnom krásneho smútku, prchavých pocitov šťastia, rozličných podôb lásky a obrázkov z vtedajšej bohémskej Bratislavy. Ukážka z textu Bolo príjemné maľovať Vieru, sedela tak pokojne, dívala sa oddane na Tomáša. Musel niekedy prerušiť prácu, ísť k nej, hladkať ju po vlasoch a bozkať na červené ústa, ktoré sa rady núkali. Potom Viera vstala, začala sa krútiť, tancovať i s Tomášom, spievali veselé pesničky. Naraz sa Tomáš zastavil."Viera, nevieš, ako ide tá ária z Bohémy?" Viera ju vedela, začala ju spievať. Tomáš bzučal s ňou. Potom šepkal: "Som šťastný, Viera. Najšťastnejší som vtedy, keď počujem smutnú pieseň a spomeniem si na krásnu prítomnosť."To boli veselé dni, keď sa takto rozprávali, hrali. V tie dni i slnko svietilo veselo, v niektoré dni prešli oblohou mračná. Vtedy Tomáš odložil štetce. Keď ich zasa vzal do ruky, spravil to len preto, aby pracoval na žltom obraze. Bol to náramne žltý obraz, zobrazoval jeho, ako sedí v pohovke a okolo neho vír ulice."Chorobná túžba je vždy žltá," hovoril Tomáš. "A ja som niekedy nešťastný, lebo túžim. Som postavený na ulicu života, chcel by som niečo veľké vykonať, zastaviť slnce ako Jozue, zvaliť múry Jericha alebo mať Mojžišovu moc. Chcel by som vykonať niečo mimoriadne veľké, ale nejde to. My, terajší ľudia, nemáme na to ani sily, ani dosť viery, mnoho rozmýšľame, a čím viac rozmýšľame, tým sme nešťastnejší." Slovenský text.